vietor vetra L vetre mn. vetry m.
1. vzdušný prúd pohybujúci sa horizontálne: (fúka) silný, bočný, severný v., strhol sa v., v. sa obrátil, v-om ošľahaná tvár; za v-om na chránenom mieste i pren. v ústraní
2. odb. vzduch, ovzdušie (v bani); vzduch privádzaný do vys. pece
3. vetry pomn. črevné plyny: zadržiavať v-y
● expr.: rozprávať, tárať do v-a nezodpovedne; bez rozmyslu; byť do v-a byť ľahkomyseľný; → obracať sa, ako v. fúka; kam v., tam plášť byť nestály (v presvedčení); → nové v-y vejú, dujú; vie, odkiaľ v. fúka kde je príčina; bez v-a sa ani lístok (na strome) nepohne všetko má svoju príčinu; vziať niekomu v. z plachát zbaviť ho možnosti, istoty;
vetrový príd.: odb. v-é pomery; hovor. v-é cukríky mentolové;
veterný [-ť-] príd.: v-á búrka víchrica; v-é počasie vetristé; v. mlyn poháňaný vetrom
● → stavať (si) v-é zámky; bojovať proti v-ým mlynom proti nereálnym prekážkam;
veterno vetná prísl.: je v.;
vetrík -a, vetríček -čka m. zdrob. expr.;
vetrisko -a -ísk s., v jedn. i m. zvel.