Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

kýpeť -pťa m.

1. znetvorená zvyšná časť údu (obyč. po amputácii): k. ruky

2. vyčnievajúca časť konára, pahýľ: holé k-e stromu;

kýpťový príd.;

kýptik -a m. zdrob.

kýpeť kýpťa pl. N kýpte G kýpťov m.

kýpeť kýpťa pl. N kýpte G kýpťov m. 1. ▶ zvyšok údu, ktorý ostal po chirurgickom odstránení časti končatiny al. po úraze; nevyvinutá končatina ako dôsledok vrodenej chyby: k. pravého predlaktia; z ruky mu ostal iba krvavý k.; k. sa rýchlo hojí, zaceľuje; pripevniť si na k. protézu
2. expr. ▶ neúplný zvyšok niečoho polámaného, odrezaného al. poškodeného, okyptená časť niečoho: bezlistý k. konára, vetvy; k. ceruzky; na strome ostali iba kýpte haluzí; z plachetnice trčí odlomený k. sťažňa
▷ kýptik -ka pl. N -ky m. zdrob.: namiesto prsta má k.; obviazať boľavý k.; zapáliť k. sviece

kýpeť vyčnievajúca časť konára • pahýľ: kýpeť, pahýľ starého duba

kýpeť, -pťa m.

1. časť údu, ktorá ostane po amputovaní: k. ruky, nohy, prsta, krvavý k.; Len kýpeť visel v prázdnom rukáve. (Kal.)

2. vyčnievajúca časť odpíleného konára, stromu: k. stromu (Gab.);

pren. zvyšok niečoho polámaného, zrúcaného: k-e domov (Štítn.);

kýpťový príd.: k-á pančuška;

kýptik, -a m. zdrob.

kýpeť m. strsl okyptená časť končatiny: Ľen paľec mu ostau̯ na tom kípťi (Ležiachov MAR); Otrhlo mu nohu, má len takí kípeť (Návojovce TOP); kípeť (V. Straciny LUČ); kýptik m. zdrob.: Z ruki mu ostau̯ iba kípťik (Krivá DK)

kýptik p. kýpeť

kýpeť m časť predmetu (údu, stromu ap.), kt. ostane po odlomení:
P. atpn Georgius Kipet (v Detve 1689); kýptik dem: ssablu na dwoge zlomil a potom ho s kiptikem bil (KRUPINA 1692)

kýptik p. kýpeť