rozkaz m. csl ústny al. písomný prejav, ktorým sa niekomu ukladá úloha, povinnosť, príkaz, nariadenie; povel: Mojí roďičia ma prinúťiľi, abi som_o chcela, tag ja som uš potom s ňím šla tancuvať, na roskaz roďičou (Lipt. Kokava LM); Ras príďe roskaz našej kompáňiji, že kerej je stolár ľebo rezbár, ľebo ťesár, žebe sa hlásiu̯ (V. Lom MK); Tajšól na maj roskäs (Nandraž REV); Hajtman začal číta_dz ľajstra roskas, čo mu nariadzel notár aľebo richtár (Rajec ŽIL); Kej sádeu̯ na vos, už aj (kone) išľi, aj bez roskazu, cahaľi domou (Podmanín PB); Na vojňe je roska_zákonem, bez roskazu sa tam ňic neďelá (Skalica); Nadranom roskas prišol nam taki, že poklace si mantle do rubžakoch (Hranovnica POP); Svadzbeni nam dau̯ roskaz is tam a tam a povolac šicku joho fameľiju na veśeľe (M. Zalužice MCH); Dostaľi me roskas, že každi naj še dostaňe pres Tisu jag može (Brezina TRB)
L. bou̯ do roskazu (Môlča BB, Žaškov DK), bul do roskezu (Rochovce ROŽ) - vydával príkazy, rozkazoval; nešeu̯ do roskazu, nechodzívau̯ do roskazu (Močidľany SKA) - bol oslobodený od povinnosti
F. jaki roskas, taka robota (Dl. Lúka BAR) - miera zrozumiteľnosti príkazu určuje kvalitu výslednej práce