konča predl. s G vyj. miesto al. smer pri konci, (po)pri konci: dom k. dediny; bežať k. hory
konča predl. s G
konča predl. s G ▶ vyjadruje miesto na konci, pri konci niečoho: kukuričné pole k. dediny; kamenné múriky k. vinohradu; stáli k. dvora; Okno konča mojej postele bledlo v úsvite. [M. Bátorová]; A vyhoďte tých dvoch, nech si nešepkajú konča mojej hlavy. [K. Jarunková]
konča vyjadruje priestor nachádzajúci sa v blízkosti konca nejakého priestoru al. predmetu • pri konci: konča dvora rástla stará lipa; pri konci poľa tiekol malý potôčik • popri konci: prebehol popri konci lesa • zried. pokonča (Švantner, Krčméry)
konča predl. s 2. p. na konci, pri konci: k. dediny, k. postele; Koč prefrkol konča nášho konopiska. (Kuk.) Konča prahu je úzky pruh svetla. (Chob.)
konča p. konťa
konča predl. s G strsl, zsl vyjadruje miesto na konci al. smer popri konci: A uš tie väčšie (deti) končä posťeľe spaľi (Žaškov DK); Konča maštale bou̯ salaš pre ouce (Čelovce MK); To sa ta_konča Huorok prehnalo, ten víchor (Ležiachov MAR); Ta_konča cintera ból takí pladz vimeraní (Ružindol TRN); Dva vozi sa konča seba zmesťili (Chocholná TRČ)
konča prísl. napokon, predsa: Koňče muśu ukazedz ľistok (Humenné)
konča predl s G vyj. polohu na konci, pri konci niečoho pozdĺžneho: koncža stareho mostu bywaly zahrady meske (TRENČÍN 1613); dom lezy koncza yatek masarskich (ŽILINA 1710); po garek koncza zemy ffarskich (DOMANIŽA 1720); ležali sme so ženou, konča nuoh nam bol belčou (S. ĽUPČA 1732 CM); (salaše) konča kossarisk (PRIEKOPA 1780); w truhle konča postely (PONIKY 1793)