svoj svojho m., svoja svojej ž., svoje svojho s., I m. a s. svojím mn. m. živ. svoji, neživ., ž. a s. svoje svojich
I. zám. zvrat. privl. vyj.
1. privlastňovanie hociktorej gram. osobe, ak je pôvodcom deja, obyč. podmetom (ako vlastníctvo, prináležanie ap.; okrem citového dôrazu, napr. nechajte si tie vaše peniaze!): mám tu s-e auto, mysli na s-e deti, vrátil s. podiel; ešte nemá s-e peniaze vlastné
2. (v spoj. s pomenovaním deja al. jeho výsledku) pôvodcu al. predmet (deja): myslieť na s. sľub; po s-om zvolení
3. hovor. (kladný) citový vzťah pôvodcu deja obyč. k predmetu: má tam s-ho človeka, doprial si s-u kávu; má s-e dva metre má aspoň 2 metre
4. primeranosť, náležitosť; príslušnosť: dať veci na s-e miesto
5. zreteľ: s-ho času v príslušnom čase; jediný s-ho druhu
6. vzťah nezávislosti, svojráznosť: je s-ím pánom; zostaň (vždy) s.
● mať s-e roky byť (už) starší; s. k s-mu
II. svoj m. hovor. (obyč. v nepriamych pádoch so zám. ten) manžel, milý: neopustí toho s-ho;
svoja ž. manželka, milá;
svoji mn. m. a) blízka rodina b) prívrženci, priatelia: žiť medzi s-mi
● už sú s. zosobášení;
svoje s. (vlastný) majetok; vlastníctvo (hmotné i duchovné): pracuje na s-om, dávať zo s-ho; bývať vo s-om vo vlastnom dome
● → myslieť si s.; stáť, trvať na s-om nemeniť rozhodnutie; žiť (si), robiť (si) ap. po s-om podľa vlastného uváženia; vytrpieť si s. prežiť útrapy; → dostať s.; spraviť si s. splniť si povinnosť; prísť si na s. dobre pochodiť