vetev p. vetva
vetva, vetev ž 1. časť stromu al. kra vyrastajúca obyč. z kmeňa, konár, haluz: spadix: wetew palmoweho stromv (VT 1648); kmen stromu se rozdeluge na wetwy a ratolesti (OP 1685); Trojanssty wssedsse na zdy mestke wetwy oliwowe Rekům vkazowali na znamenj wečne mjry (HI 18. st); čjm hlubsi korene, i wetwi a konáre tim wiššj wyrastagj (HRANOVNICA 18. st) 2. časť, zložka, odnož: sklenicze prosta o dwuch wetweh (s. l. 1656); vetvovatý príd rozvetvený, rozkonárený: ramosus: wétwowatý (GrP 1771); -ička dem k 1: pastrnak zahradnj wetwičky hned spočatku widawa (MT 17. st); do gednoho košjka konaristje wetwički naklacme (HRANOVNICA 18. st); frons: ratolestka, wetwička (PD 18. st)