Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

osteň ostrý a tvrdý výrastok na rastlinnom al. živočíšnom tele • pichliač: ostne, pichliače dikobraza, ježa • tŕň (na rastline): ostne, tŕne ruže • hovor. picháč

picháč, -a m. nár.

1. burina, pichliač, bodliak (Vaj.);

2. osteň, tŕň, pichliač;

3. kutáč do vysokej pece: Vzal dlhý picháč a vrážal ho do ohňa. (Hor.);

picháčik¹, -a m. zdrob. expr.

picháč m.
1. zried. pichľavé rastliny z čeľade astrovitých, bot. pichliač (Cirsium) al. bodliak (Carduus): Pšeňici barz malo, ľem jakeška same pichače na tim poľu (Kanaš PRE); picháč (Mošovce MAR)
2. zried. včel. včelie žihadlo: Ščela má nožički, krídelká a na zatku picháč, teda žihallo (Brestovany TRN)