zvonár -a m.
1. kto vyrába zvony
2. kto má na starosti zvonenie (na kostolných zvonoch);
zvonárka -y -rok ž.;
zvonársky príd.: z. majster;
zvonárstvo -a s. zvonárske remeslo;
zvonárik -a mn. -ovia m. zdrob.
zvonár -ra pl. N -ri m.
zvonár výrobca zvonov • zvonolejár
zvonár, -a m.
1. zamestnanec obce al. cirkvi, ktorý má na starosti zvonenie: obecný z.; cirkevný z. (Vans.); kostolník-zvonár (Taj.); Zvonár beží na zvonicu. (Kuk.) Šiel pomáhať zvonárovi zvoniť. (Zgur.) Poza plot z fary kráčal na vežu zvonár. (Gab.)
2. výrobca zvonov;
zvonárik, -a, mn. č. -ovia m. zdrob. expr. (Hor.);
zvonárka, -y, -rok ž.;
zvonárska príd.: z. majster, z. pomocník; z-a dielňa;
zvonárstvo, -a str. zamestnanie zvonára
zvonár [-ár, -ňar] m 1. zamestnanec obce al. cirkvi, kt. zvoní, má na starosti zvonenie: zwonarowi na roskaz panou dal sem ctwrtnu 1 (ZVOLEN 1635); Janko Mumla že slissal od zwonara, že nocnou hodinou, kdi mel dasst biti, že (Salomena Vajdová) wrata triasla až wlasi bila rostrepala w ten čas (BZENICA 1639); kim sa zwon lamal na kostole, na zwonara sa natrowilo na gedlo d 57 (KRUPINA 1734); tintinnaculus: brinkáč, zwonár; pulsator: zwonár, trjskač, bigáč, uderec, brinkač (KS 1763); Joannes Lecherer, ženaty messtian a zwonyar (PREŠOV 1784) 2. výrobca a opravár zvonov: zvonarom z Bistrici, kdi straniva rostrhnuteho zvona chodili sex 4 (PUKANEC 1724); fusor: zléwač, zwonár (KS 1763); -ka ž k 1: crotalistria: hrkáčka, zwonárka hudbi, žena klepáčka (KS 1763); -sky príd k 1: pulsificus: úderny, zwonársky, treskotny, hrmotny, brinkotny (KS 1763)