stopa, -y, stôp ž.
1. odtlačok spodnej časti nohy (chodidla) al. obuvi na zemi, v snehu ap., stupaj, šľapaj: Na chodníku nebolo nijakej ľudskej stopy. (Tomašč.) Milka bežala do svojej chyžky, zanechávajúc na schodoch mokrú stopu. (Vaj.) V snehu ostávali stopy jeho veľkých čižiem. (Vaj.);
poľov. odtlačok spodnej časti (chodidla) zvieracej nohy, podľa ktorej sa odhaduje druh a veľkosť zveri: srnčia, zajačia s.; držať s-u o poľovnom psovi; text. kohútia s. textilná vzorka; isť po s-e, po s-ách niekoho a) kráčať za niekým, sledovať niekoho; b) pren. nasledovať niekoho, postupovať podľa príkladu, vzoru niekoho
● byť niekomu, niečomu na s-e, prísť niekomu, niečomu na s-u vystopovať, vypátrať niekoho, niečo, vyzvedieť sa niečo o niekom, o niečom, zistiť niečo o niekom, o niečom; byť na dobrej, správnej s-e ísť po správnej ceste, správnym smerom, postupovať dobrou, správnou metódou; hľadať po [na] nepravej s-e postupovať zle, nesprávne; zmiznúť bez s-y odísť, stratiť sa nebadane, nepozorovane, bez akéhokoľvek náznaku;
2. akýkoľvek znak, známka po niekom al. po niečom: s. po lyžiach; V koľajach cesty nechávali kolesá po sebe stopy. (Heč.) Na tvári mala stopy trávy, na ktorej ležala. (Kuk.) Z každého kúta usmieva sa čistota a poriadok, všade stopy jej sporej, príčinlivej ruky. (Kuk.);
pren. kniž. (obyč. v mn. č.) znak, pečať, znamenie: Dielo miestami už nesie zrejmé stopy tragického životného zvratu v osude svojho pôvodcu. (A. Mat.) Na čele poznať stopy ťažkých starostí, v tvári stopy vnútorných zápasov. (Kuk.)
3. to, čo ostalo z niečoho na nejakom mieste, zvyšok, pozostatok po niečom: Na šiji medzi vráskami nachodia sa stopy muštu. (Kuk.) Tvár povädnutá, už aj pobledlá, niesla stopy niekdajšej krásy. (Zgur.) Okolo kalamára vidno stopy rozliateho atramentu. (Tomašč.) Ranu nevidela, ani po krvi nebolo stopy. (Hor.);
prenkniž. účinok, následok, ohlas, odraz: Je jasné, že ak spisovateľ pracoval na tomto svojom diele 22 rokov, muselo to zanechať nejaké stopy. (A. Mat.) Nevedeli sme s istotou, akú stopu zanechala táto udalosť v matkinej mysli. (Fig.)
4. stará dĺžková miera rovnajúca sa asi dĺžke ľudského chodidla: anglická s. (30,48 cm); ruská s. 1/7 sažňa (30,5 cm);
5. geom. s. priamky priesečník priamky s rovinou; s. roviny priesečník dvoch rovín, ktoré sa pretínajú v spoločnej priamke, priesečnica;
6. metr. rytmický prvok verša, skupina slabík spojených v cejok jedným rytmickým prízvukom: jambická, daktylská, trochejská s.; dvojslabičná, trojslabičná s.;
7. bot. listová s. základová časť listovej stopky, ktorou sa list pripojuje k osi;
stopový príd.
1. týkajúci sa stopy ako znaku, známky po niečom, po niekom: chem. s-é prvky vyskytujúce sa v nepatrných množstvách;
2. tykajúci sa stopy ako dĺžkovej miery: s-á dĺžka, s-á výška;
3. metr. týkajúci sa stopy ako rytmického prvku verša: s. kánon, s. pôdorys, s. systém, s-á nepravidelnosť, s-á viazanosť, s-é veršovanie;
stopovosť, -ti ž.: metr. s. verša vlastnosť verša organizovaného na stopovom systéme;
stopôčka1, -y, -čok i stopčička, -y, -čiek ž. zdrob. expr. k 1, 2, 3
stopka, -y, -piek ž.
1. výhonok na vetvičke stromu al. na rastline, ktorý nesie kvet, list al. plod: s. kvetu, listu, s. plodu; kukuričná s.
● mať oči na stopkách a) vypúlené; b) napnuto, ostražite sa pozerať; Život mu visel iba na stopke (Chrob.) mal blízko k smrti, bol v nebezpečenstve smrti.
2. pevný stopkatý, podlhovastý útvar nesúci, spájajúci al. upevňujúci niečo: s. peria časť brka, kostrnka; Dievča spôsobne chytí pohárček za stopku. (Laz.); stroj. kužeľová, valcová s. upevňovací koniec rezacích a obrábacích strojov (fréz, nebožiecov, vrtákov); anat. s. mozgu spodná časť stredného mozgu; lek. s. nádoru časť nádoru, ktorou je spojený s ostatným telom;
stopkový príd.: bot. s-á čiaška miskovite al. pohárikovite vyhĺbené ložisko kvetu; s-á priehlbinka jamka na plode, odkiaľ vyrastá stopka; s. kĺb; stroj. s-á fréza, s. brúsok;
stopôčka2, -y, -čok ž. zdrob.
stopôčka1 p. stopa
stopôčka2 p. stopka