otĺcť otlčie otlčú otĺkol dok.
1. tlčením, údermi poškodiť (na povrchu): o. hrnce; o. si päste o stôl; o-ené ovocie
2. tlčením, údermi odraziť; obiť: o. (kladivom) omietku; o. orechy (palicou)
● expr. o. niekomu niečo o hlavu pripomenúť niečo nepríjemné;
nedok. otĺkať, otĺkavať -a
1. k 1, 2
2. expr. biť, tĺcť: o. deti
// otĺcť sa tlčením sa poškodiť: riad sa rýchlo o-l;
nedok. otĺkať sa, otĺkavať sa
otĺkať -ka -kajú -kaj! -kal -kajúc -kajúci -kaný -kanie nedok.
otĺkať sa -ka sa -kajú sa -kaj sa! -kal sa -kajúc sa -kajúci sa -kanie sa nedok.
otĺcť otlčie otlčú otlč! otĺkol otĺkla otlčúc otlčený otlčenie dok. 1. (čo (o čo)) ▶ tlčením, úderom, nárazom a pod. na povrchu (na viacerých miestach) poškodiť (aj neúmyselne), pootĺkať: o. nárazníky na aute; smaltovaný riad sa ľahko otlčie; spadol a otĺkol si hánky, kolená; museli sa skloniť, aby si neotĺkli hlavy o strop; všetky hrnce sú otlčené; Uvarené [vajcia] trochu otlčieme, aby popukala škrupina, a vložíme do studenej vody. [VNK 2001]; pren. Štyri roky vojny ho otĺkli. [V. Mináč]; pren. Robin nie je žiadny švárny šuhaj, ale životom otlčený muž stredného veku. [Sme 2010] 2. (čo (čím; z čoho)) ▶ tlčením, údermi, obyč. nejakým náradím, nástrojom oddeliť, odraziť časť od celku; syn. obiť, obtĺcť: o. orechy zo stromu palicou; o. starú omietku zo steny; pri stavebných úpravách sa otlčú poškodené časti betónu; V zákutiach cintorína sa kde-tu týčia sochy zachmúrených anjelikov, väčšinou majú otlčené nosy. [V. Šikulová] 3. expr. zried. (koho, čo) ▶ údermi spôsobiť fyzickú bolesť, veľmi zbiť; syn. stĺcť: moje dieťa nemôže nikto beztrestne o. ◘ fraz. expr. otĺcť niekomu niečo o hlavu dôrazne, zlostne niekomu niečo pripomenúť al. vyčítať ▷ nedok. ↗ otĺkať
otĺcť sa otlčie sa otlčú sa (ne)otlč sa! otĺkol sa otĺkla sa otlčúc sa otlčený otlčenie sa dok. (ø; o čo) 1. ▶ nárazom, pádom a pod. sa poškodiť na povrchu (na viacerých miestach): dávať pozor, aby sa ovocie pri zbere neotĺklo; jablká v debničke sa pri prevoze o seba otĺkli 2. expr. ▶ nárazom, pádom a pod. si spôsobiť bolesť a poranenie, poudierať sa; syn. doráňať sa: bojí sa, že spadne a otlčie sa; pri havárii auta sa iba trocha otĺkol; Chytil som sa držadla pri okne, aby som sa neotĺkol o stenu. [M. Hvorecký] ▷ nedok. ↗ otĺkať sa
otĺkať -ka -kajú -kaj! -kal -kajúc -kajúci -kaný -kanie nedok. 1. (čo (o čo)) ▶ tlčením, údermi, nárazmi a pod. zvonku, na povrchu poškodzovať, porušovať al. upravovať do istého tvaru: o. si kolená na skalách; ustavične si otĺkal hlavu o nízky strop; Tonko hneď otĺka kraslicu a púšťa sa do bielka. [K. Lazarová] 2. (čo (čím; z čoho)) ▶ tlčením, údermi, obyč. nejakým náradím, nástrojom, odrážať, oddeľovať časť od celku; syn. obíjať, obtĺkať: o. orechy zo stromu palicou; o. kladivom kachličky v kúpeľni; o. suchú maltu zo starých tehál; víchor otĺka jablká zo stromu; otĺkanie starej omietky trvalo niekoľko dní 3. expr. (koho, čo) ▶ údermi spôsobovať fyzickú bolesť, veľmi biť; syn. tĺcť: o. deti; doma nás večne otĺkali; Nevychoval som si dieťa, aby mi ho otĺkali kadejakí... niktoši. [P. Andruška]; Gazda koňa len otĺkal a otĺkal. [KŽ 1957]; Unavuje ma, keď ma v každom zápase otĺkajú. [Sme 1995] útočne, agresívne napádajú protihráči ◘ fraz. [musieť] otĺkať cudzie prahy žiť biedne, z milosti cudzích ľudí; expr. otĺkať niekomu niečo o hlavu opakovane vyčítať, pripomínať niekomu niečo; expr. otĺkať prahy úradov/inštitúcií často niekam chodiť a nič nevybaviť; expr. otĺkať si hlavu o múr zúfať nad niečím, banovať za niečím ▷ opak. otĺkavať -va -vajú -val: bol agresívny a často otĺkaval deti; dok. ↗ otĺcť
otĺkať sa -ka sa -kajú sa (ne)otĺkaj sa! -kal sa -kajúc sa -kajúci sa -kanie sa nedok. 1. (o čo) ▶ tlčením, údermi, nárazmi a pod. sa poškodzovať na povrchu, udierať sa: čln sa otĺka o bok lode 2. expr. (o čo) ▶ nárazom, pádom a pod. si spôsobovať bolesť a poranenie, udierať sa: padal, otĺkal sa o múr a hrany schodov; No boli časy, keď som uprostred noci [...] celý popletený sa potme otĺkal o nábytok. [K. Jarunková]; Chodil okolo stola, udieral doň, otĺkal sa o jeho rohy. [L. Ballek] 3. expr. (s kým; ø) ▶ navzájom si údermi spôsobovať fyzickú bolesť, biť sa; syn. tĺcť sa, mlátiť sa: o. sa päsťami; otĺkal sa s obrancami súpera; Tisnú sa jeden na druhého, otĺkajú sa, podkladajú si nohy. [V. Mináč]; pren. Niektorí ľudia vedia pracovať dobre a dlhodobo, ale bez ambície [...] ustavične sa otĺkať v tvrdom konkurenčnom boji. [Pc 1999] ▷ opak. otĺkavať sa -va sa -vajú sa -val sa: aj my sme sa ako deti otĺkavali; dok. k 1, 2 ↗ otĺcť sa
biť sa 1. rozdávať si navzájom údery • ruvať sa • ruť sa: od zlosti sa začali biť, ruvať, ruť • mlátiť sa • tĺcť sa • otĺkať sa • expr.: sekať sa • hlušiť sa • klbčiť sa • chlpčiť sa • prať sa • hovor. pasovať sa: deti sa na lúke pasujú • hovor. boxovať sa (biť sa päsťami) • nár. klčkovať sa • zried. marasiť sa (Tatarka) • expr. lomiť sa (niečím): palicami sa lomia
2. hovor. netvoriť súladný celok • nehodiť sa (k sebe) • hovor. nepasovať: predložené koncepcie sa bijú, nehodia sa k sebe, nepasujú (navzájom) • kričať (pri farbách): farebne doplnky kričia
3. p. bojovať 1, 2
otĺkať p. ráňať 1
otĺkať sa p. biť sa 1
ráňať 1. prudkými pohybmi, údermi brať zo stromu, z kríkov a pod. • zrážať: jeseň ráňa, zráža listy zo stromov • stŕhať • strhávať: víchor strhával slabé halúzky • otĺkať • obíjať (obyč. palicou): otĺkal palicou jablká; obíjať orechy • expr.: kmásať • driapať: deti kmášu, driapu zo stromu ovocie • poet. roniť (Hviezdoslav, Botto)
2. porov. raniť
otĺkať, -a, -ajú nedok.
1. (čo) tĺcť, udierať do niečoho; údermi, tlčením na povrchu poškodzovať, porušovať: otĺkanie motýk o skálčie (Tim.); o. múr; o. píšťalku robiť ju tlčením na prút (obyč. vŕbový); o. hrnce; Kartári otĺkajú hánky o stôl. (Ráz.); otĺkať si členky na skalách (Švant.); pren. To je vec v rozhovoroch denne otĺkaná (Fr. Kráľ) stále sa o nej hovorí
● hovor. expr. nohy (si) o. do únavy, veľa chodiť; o. prahy chodiť po domoch, obyč. ponevierať sa; hovor. o. niekomu niečo o hlavu stále v zlom pripomínať; Svet si bude na nás jazyky otĺkať (Jégé) ohovárať nás
2. (čo z čoho) tlčením, údermi oddeľovať, odrážať, obíjať: o. orechy; Hlavami otĺkali zo strechy visiace cencúle. (Fr. Kráľ) Kladivkom z nich (z tehál) otĺkala suchú maltu. (Zúb.)
3. expr. (koho) biť, tĺcť, udierať: Čo ich otĺkaš? — zastane sa vnukov starý otec. (Heč.);
dok. k 1, 2 otĺcť, otlčie, otlčú, otĺkol, otlčený, rozk. otlč
|| otĺkať sa
1. tlčením sa poškodzovať: tvrdé skaly, na ktorých sa otĺkajú kopytá (Heč.); otĺkaj sa, píšťalôčka vŕbová riekanka pri robení píšťalky;
2. udierať sa, tĺcť sa, biť sa (navzájom): Klasy na roli otĺkajú sa hlavami. (Gab.);
dok. otĺcť sa
okĺkať p. otĺkať
otĺkať nedok. (okĺkať) 1. miest. strsl, zsl niečo obíjať, zrážať, ráňať: Zajtráj budeme otúkad orechi (Bzince p. Jav. NMV); Orechi sa vnútri otĺkali z ožechem, z húlu zvenku (Blatné MOD); Kec ca tí slivi otĺkali, popadali aj také malé haluzečki (Smolenice TRN); V jeseň chodziľi chlapi okolo borovíc a otúkaľi do koší borovički (Brvnište PB); orechi otĺkať (Prievidza) 2. strsl, zsl bíjať, trestať niekoho bitkou: Otĺkala hu macocha aj oťiec (Návojovce TOP); Prečo otĺkaš stále toho chlapca ako macocha? (Hliník n. Hron. NB); Furd ho otĺka, chúďa (Prievidza); Furt ma otúkaľi, kej som aj ňišt ňeurobel (Prosné PB); Šag_o otĺkali furt, ňenáviďeli ho (Lapáš NIT) 3. nárazmi poškodzovať, drať: Buďem si já nohi podaromňici okĺkať?! (Dol. Lehota DK) F. prahi okĺka (Košťany n. Tur. MAR), otúká cudzé prahi (Bošáca TRČ) - chodí po pýtaní, žobre, resp. pracuje, slúži u cudzích; otĺkav mu to o hlavu (Lapáš NIT) - niečo mu neprestajne vyčítal, pripomínal niečo nepríjemné; otĺkaľi si na mňe piski (Nižná TRS) - slovne ma napádali, hrešili ma 4. tlčením spracúvať: Konope sa otĺkali na perácéj stolice lebo na lavici (Trakovice HLO); otĺkavať opak. k 1, 2: Chojievá nám otúkávac (orechy) každí rok (Prosné PB); Mesto žrádla nás otúkává (Prosné PB)
otĺkať sa nedok. expr. postupne si na niečo privykať, stávať sa odolným, zvykať si: Hoňelňík sa už otĺka, buďe z ňeho valach (Králiky BB)
otĺcť [otĺ-, otlú-] dk 1. čo tlačením na povrchu poškodiť, porušiť: kulcha, kwonj, kdis sobe lebo kopito w cestach otlče (PR 18. st) 2. čo (z čoho) tlčením, údermi oddeliť: orechy otlucztj (Kal 18. st) 3. koho o čo zbiť, stĺcť, udrieť: žalmysta Páně prawj: ,,Blahoslawený, kdož pochytj a otluče maličkých swých o skálu`` (MPS 1777); otĺkať ndk k 1: kupeny su laty 3 dluhe do studne, aby se wedro neotlkalo (TRENČÍN 1586) F. když otec synačka s prutem k dobremu ponuka, potem syn skrze žebráňi prahi ňeotluka (GV 1755) nepotuluje sa, nechodí žobrať; k 2: decutio: otrásám, zrážám, otlúkám; concutio cutere: potrásám, otrásám, zrážám, otlúkám; piso: lupám, otlúkám (KS 1763)
otĺkať p. otĺcť