končiť -nč/-i! nedok. robiť koniec, zakončovať, dokončievať, završovať: k. schôdzku, dnes k-me (robotu) skôr;
končiac predl. s I vyj. koniec v poradí al. v čase: obslúžili všetkých – začínajúc objednanými svadobníkmi a k. náhodnými hosťami;
opak. končievať -a
// končiť sa mať koniec, prestávať: za riekou sa mesto k-í, deň sa ešte nek-í; slovo sa k-í na samohlásku má na konci samohlásku;
opak. končievať sa
končiac predl. s I (ako súčasť dvojčlenného spojenia počínajúc, počnúc, začínajúc – končiac)
končiac predl. s I ako súčasť dvojčlenného spojenia počínajúc, počnúc, začínajúc – končiac ▶ vyjadruje koniec v poradí al. v čase; od... až po...: jedálny lístok obsahuje špeciality – počnúc divinou a k. pochúťkami z rýb; začínajúc okolo ôsmej ráno a k. pred ôsmou večer; agresivita sa rozmáha na školách počnúc šikanovaním, k. ublížením na zdraví; Byt je priestranný chodbou počínajúc a halou končiac. [L. Ťažký]
končiť1 -čí -čia konči/konč! -čil -čiac -čiaci -čenie nedok. (čo (čím); s čím; ø) ▶ zakončovať istú činnosť, podujatie a pod.; dovádzať niečo do konca, do stavu, keď je to hotové; syn. završovať; op. začínať: k. prácu, prednášku; k. zber ozimín; musím už k.; dnes už končíme (s robotou); končím svoju poznámku; rozhovor končia pozdravom; vyhlásil, že končí s hereckou kariérou; štúdium končil tohto roku; Končila službu a prišla mu zároveň zaželať dobrú noc. [K. Lazarová] ▷ opak. končievať -va -vajú -val; dok. ↗ skončiť; ↗ i končiac