kad, -u m. bás. dym, čmud (Hviezd.)
kadík p. kad
kad m. strsl dym, čmud: Otvor trochu oblok, nag víjďe ťen käd! (St. Hory BB); kadík m. zdrob. expr. Cíťiš käďík? (Málinec LUČ); Veľkí käďík to je f kochu (Turíčky LUČ)
kaď, kaďa [ka-, ga-, käď, káď, kádz] ž väčšia drevená nádoba na tekutiny a sypaniny: kotly, kadi y wsselyaky sud (ŽK 1473); gedna ked (P. ĽUPČA 1558); kiad wariaczu (MARTIN 1578); spussczacza kad (BYTČA 1606); chmelniczkich kadi 6 (TRENČÍN 1647); kad zalewacza (NOZDRKOVCE 1652); kady 2, pywna a mlatna (K. N. MESTO 1690 E); debnarom od pobigania gady d 48 (KRUPINA 1692); zaparaczu kadu (JASENICA 1704); kad mutowa (BÁNOVCE n. B. 1733); káď winná (FO 1737); na kac dal obrucž (PREŠOV 1758); cupa coriaria: garbárska kaďa (KS 1763); kaď na harinky (LD 18. st); -ečka [-(i)eč-], -ička dem: kadecžka, w kterey wodu drzie (LIETAVA 1607); kadecžky, co platno zwaria; kadyčka, co se muka meria do ney (BYTČA 1614); kadecžky pre kapustu (TRENČÍN 1647); dwe kadiečky (ZVOLEN 1645); kadička na pomige (LEDNICA 1721); umiwácza kadyčska (M. KAMEŇ 1744) na umývanie: labrum superius: kupelná kadečka (KS 1763)