elégia -ie ž. lit. al. hud. dielo smutného rázu; žalospev (význ. 2);
elegický príd.: e-á báseň; e-á nálada trúchlivá;
elegicky prísl.;
elegickosť -i ž.
elégia -ie pl. G -ií D -iám L -iách ž.
elégia -ie pl. G -ií D -iám L -iách ž. ⟨gr.⟩ 1. lit. ▶ smútočná báseň vyjadrujúca bôľ zo straty blízkej osoby, z odlúčenia, žiale lásky a pod.; syn. žalospev: antické elégie; Hollého elégie; autor ľúbostných elégií; pren. V poviedkach je nádych elégie a samoty. [KŽ 1959] smútku 2. hud. ▶ skladba clivého, zádumčivého charakteru: e. pre violončelo; zahrať elégiu
elégia -ie ž. ‹g› literárne al. hudobné dielo clivého, trúchlivého rázu, žalospev;
elegický príd.: e-é verše, spevy; lit. e-é distichon dvojveršie zložené z daktylského hexametra a pentametra, charakteristické pre antickú elégiu a epigram;
elegicky prísl.: e. tichý;
elegickosť -ti ž.
elégia literárne al. hudobné dielo smutného charakteru • žalospev
žalospev lyrická básnická skladba vyjadrujúca žiaľ • elégia • trúchlospev: autor mnohých žalospevov, elégií
elégia, -ie ž. poet. druh žalostnej lyrickej básne, žalospev;
pren. niečo smutné, žiaľne, trúchlivé: Tolerančný patent umlčal dvestoročnú literárnu elégiu slovenských evanjelikov. (Vlč.);
elegický príd.: e-á báseň elégia; e-é distichon dvojveršie zložené z hexametra a pentametra; e-á nálada, melódia smútna, trúchlivá; e. tón žiaľny;
elegickosť i elegičnosť, -ti ž.