Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

čí, čia, čie k m. a s. G a A čieho D čiemu L o čom I čím, k ž. G, D, L čej A čiu I čou mn. m. čí, ž. a s. čie zám. opyt.

1. expr. i číže vyj. otázku týkajúcu sa vlastníka al. pôvodcu: čie je to dieťa? čia zásluha? s čou pomocou; číže ste vy?

2. uvádza vzťaž. vetu, najmä predmetovú

● nevie, čí je a) je zmätený b) nemá pevné presvedčenie

či

I. spoj.

A. podraď. uvádza vetu

1. predmetovú: pýtal sa, či prídem; neviem, či do rána dožije

2. podmetovú: nie je isté, či bude schôdzka

3. prívlastkovú: kladieme si otázku, či časopis plní svoje poslanie

4. príslov. dôvodovú: zľakol sa, či si otec neublížil

5. účelovú: pozeral, či sa nevracia; zastavil sa u nás, či sme doma

6. prípustkovú v dvojčl. výraze uvedenom spojkami či – či, či – alebo: či sa nám to páči, či nie/alebo nie, musíme ta prísť

B. priraď.

1. často vo výraze a či al. v dvojčl. spoj. či či, či – alebo vyj. vylučovací vzťah: tak či tak, onak; bude sa páčiť piva (a) či vína?

2. je súčasťou dvojčl. spoj. či – či, kt. vyj. zlučovací vzťah, i – i, aj – aj: či v zime, či v lete; či piatok, či sviatok stále

3. vyj. zlučovací vzťah s význ. eventuality al. vysvetlenia: na brehoch veľkých riek či jazier; stretávam priateľov či známych; šesť či sedem minút

II. čast. uvádza vetu

1. opytovaciu: či som ti nevravel?

2. zvolaciu: či nám len bude sveta žiť!

3. hovor. expr. že či v odpovedi na otázku vyj. dôrazné prisviedčanie, pravdaže: máš ju rád? že či!

4. či nie? zdôrazňuje platnosť výpovede: veď je to jednoduché, či nie?

III. cit. je súčasťou výrazu či čo?, kt. vyj. pochybnosť, neistotu (obyč. v otázke): potratil si rozum, či čo?

bohviečí, pís. i bohvie čí -čia -čie pl. N mužský živ. -čí G -čích pl. N mužský neživ., ženský a stredný -čie G -čích zám. neurčité adjektívne

ci, cic, cic-cic, ci-ci-ci cit.

čertviečí, pís. i čertvie čí -čia -čie pl. N mužský živ. -čí G -čích pl. N mužský neživ., ženský a stredný -čie G -čích zám. neurčité adjektívne

či – alebo spoj. podraďovacia (dvojčlenná)

či – alebo spoj. priraďovacia (dvojčlenná)

čí čia čie G mužský a stredný čieho G ženský čej D mužský a stredný čiemu D ženský čej A mužský živ. čieho A mužský neživ. a stredný čí A ženský čiu L mužský a stredný čom L ženský čej I mužský a stredný čím I ženský čou pl. mužský živ. čí mužský neživ., ženský a stredný čie zám. opytovacie adjektívne

či – či spoj. podraďovacia (dvojčlenná)

či – či spoj. priraďovacia (dvojčlenná)

či spoj. podraďovacia

či čast.

čojaviemčí, pís. i čojaviem čí -čia -čie pl. N mužský živ. -čí G -čích pl. N mužský neživ., ženský a stredný -čie G -čích zám. neurčité adjektívne

ktohoviečí, pís. i ktohovie čí -čia -čie pl. N mužský živ. -čí G -čích pl. N mužský neživ., ženský a stredný -čie G -čích zám. neurčité adjektívne

ci, ci-ci-ci, cic, cic-cic cit. ▶ privolávanie mačky; syn. c, cc, ccc: na, ci-ci-ci, mačička; cic, poď sem!

Ci zn. fyz. ▶ curie

čí čia čie G mužský a stredný čieho, G ženský čej, D mužský a stredný čiemu, D ženský čej, A mužský živ. čieho, A mužský neživ. a stredný čí, A ženský čiu, L mužský a stredný čom, L ženský čej, I mužský a stredný čím, I ženský čou, pl. mužský živ. čí, mužský neživ., ženský a stredný čie zám. opytovacie adjektívne 1. v opytovacích vetách ▶ odkazuje na vzťah k vlastníkovi al. pôvodcovi: čí je to dom?; čia je to myšlienka?; z čích peňazí sa to financuje?; na čiu stranu sa priklonili?; čie dieťa sme ráno stretli?; v čej hlave skrsol ten nápad?; pod čou správou je tento panelák?; za čie prostriedky nakupoval?; hovor. čí si? ako sa voláš?; O čiu pozostalosť sa tu treba triasť? [J. Buzássy]
2. ▶ uvádza vzťažnú vetu, najmä predmetovú, a vyjadruje privlastňovanie: uvedomuje si, čie záujmy obhajuje; nevedno, čia idea to bola; skúmal, čou vinou vznikla nebezpečná situácia; uvidíme, v čí prospech to bude
◘ fraz. nevie, čí je a) je zmätený b) nemá pevné presvedčenie c) je veľmi opitý

či¹ spoj. podraďovacia 1. ▶ uvádza nepriamu otázku vo funkcii predmetovej vety: pýtal sa, či prídem; neviem, či hovorila pravdu; uvidíme, či zavolá; Uvažoval som o tom, či má vôbec zmysel, aby som sa umýval. [I. Kolenič]
2. ▶ uvádza nepriamu otázku vo funkcii podmetovej vety: prišlo mu na um, či nezabudol zamknúť; zaujímalo by ma, či sa nemýlim; Blyslo mu hlavou, či gardisti neuzavreli ulice. [E. B. Štefan]
3. ▶ uvádza nepriamu otázku vo funkcii prívlastkovej vety: premohli ho pochybnosti, či to všetko ešte má zmysel; novinár vyslovil podozrenie, či nehodu nezavinil niekto iný; Tatiana ho zaskočila otázkou, či by nebol ochotný mať na univerzite besedu. [I. Izakovič]
4. ▶ uvádza nepriamu otázku vo funkcii účelovej vety: ohmatáva si hlavu, či ju nemá poranenú; vyhľadala som známych, či by mi nemohli pomôcť; Podrobne som prezrel okolie, či niekto nenakreslil okolo chaty kúzelný kriedový kruh. [K. Jarunková]
5. ▶ uvádza nepriamu otázku vo funkcii príčinnej vety: Teraz iste myslí na mňa a strachuje sa, či sa mi niečo nestalo. [K. Tomaščík]
6. ako súčasť dvoj- a viacčlenných spojok či – či, či – alebo ▶ kde prvá spojka uvádza prípustkovú vetu a druhá spojka vyjadruje vylučovací vzťah: či sa nám to páči, či nie, musíme ta prísť; či je pekne, alebo dážď, vždy má dobrú náladu; pravda je pravdou, či jej niekto verí, či nie; či chcete, alebo nechcete, tieto udalosti ovplyvnia aj váš život; Či je rok zlý, či dobrý, v hore rastú úroky ako v dobrej banke. [V. Ferko]; Vy však ostávate tu, či je leto, či zima, či sa lejú letné monzúnové dažde. [InZ 2001]

či² spoj. priraďovacia 1. i ako súčasť dvojčlenných spojok či – či, či – alebo ▶ vyjadruje vylučovací vzťah: dáte si čaj či kávu?; príde teraz či až o týždeň?; počkať ešte a či odísť?; prezradil to či neprezradil?; či už v mene pravdy, alebo v mene solidarity; skôr či neskôr al. či skôr, či neskôr raz určite; tak či tak al. či tak, či tak al. tak či onak al. či tak, či onak v každom prípade, jednako, nech je akokoľvek; dva či tri razy; viac či menej; tým či iným spôsobom; Naháňa niekoho, či jeho chytajú? [L. Ťažký]
2. ▶ vyjadruje vylučovací vzťah s eventuálnou al. výlučnou platnosťou druhej možnosti: myšlienka vyjadrená gestom či slovom; uzatvoriť životné či dôchodkové poistenie; prípravok obsahuje všetky či takmer všetky vitamíny; Schelingovci mali nedeľu či skôr Pánov deň v osobitnej úcte. [A. Habovštiak]
3. ako súčasť dvojčlennej spojky či – či ▶ vyjadruje zlučovací vzťah; syn. i – i, aj – aj: či starí, či mladí; či mamka, či otec, všetci ju presviedčali, aby to nerobila; znášali spolu všetko, či dobré, či zlé; to či ono al. či to, či ono všeličo; v dobrom či v zlom al. či v dobrom, či v zlom v každej situácii, vždy
4. v spojeniach či aj, či dokonca ▶ vyjadruje stupňovací al. odstupňúvací vzťah: čo môže čakať v prípade domácich či aj medzinárodných sporov; fyzické trestanie či dokonca bitie sem už nepatrí; hlad či dokonca hladomor bol veľkým postrachom
5. v spojení či čo ▶ vyjadruje neurčitú, nejasnú eventualitu; alebo niečo iné (prípadne aj podobné), alebo nejako inak (prípadne aj podobne): nuž, asi si myslel, že je to vtipné či čo; bol to nejaký miestny básnik či čo; Veď oni spolu tam kdesi robia, či čo. [M. Zimková]

či³ čast. 1. ▶ uvádza opytovaciu vetu a vyjadruje očakávanie, predpoklad odpovede s opačnou modalitou (na kladnú otázku zápornú odpoveď a naopak; pri zdôrazňovaní a či); syn. vari, hádam, azda: či sa to patrí? nie, nepatrí; či som ja na vine? nie, nie si; či nemám pravdu? máš; Či bude naozaj musieť robiť, kedy mu prikážu a kde sa im zachce? [V. Ferko]; Ona sa na mňa usmeje a spýta sa: „A či naozaj?“ [P. Jaroš]
2. v spojení že či ▶ vyjadruje dôrazné prisvedčenie; a ešte ako!; pravdaže: chutilo ti? že či!; vyhovuje vám to? že či!; „Neoziabajú ťa ruky?“ „Že či! Veď dnes mrzne, chlapče, len tak praští.“ [J. Kot]
3. v spojení či nie? obyč. na konci vety ▶ vyjadruje doplňujúcu, rečnícku otázku al. pobádanie na súhlasnú odpoveď; syn. však?, že?: veď je to samozrejmé, či nie?; ale zato v nedeľu prišla, či nie?; Veď ma už predstavil, či nie? [V. Mináč]; Rozumieš po slovensky, či nie? [L. Ťažký]; Ide predsa o to, aby lietanie so slovenskými dopravcami bolo ziskové, či nie? [Tr 1999]
4. v zvolacích vetách často v spojení s len a s citoslovcom ▶ zdôrazňuje emocionálnu hodnotu výpovede; syn. aleže, ale: joj, či je to krása!; či som len rád, že sa všetko dobre skončilo!; ej, či je len pekná!; Brat môj, ach, či si sprostý! [D. Tatarka]
5. expr. v spojení či čo? ▶ vyjadruje ostrý nesúhlas s javom, so situáciou pomenovanou v predchádzajúcej výpovedi: to ste si mysleli, že vám to len tak prejde, či čo?!; to má byť výsluch, či čo?; zbláznil si sa, či čo?

Ci fyz. zn. pre curie

alebo 1. vyjadruje vylučovací vzťah často s príznakom eventuality • či • a či: teraz alebo nikdy; tak alebo, či onak; byť či nebyť; nevie, či má ísť do kina, či, alebo do divadla; bolo nás šesť a či sedem • buď • buďto: buď sa pridaj, buď choď preč; buď(to) sa vráti, buď(to) sa rozídeme; poet. al. hovor. abo • poet. al. hovor. expr. abože: Abože mi zahyň, abo buď slobodný. (S. Chalupka) • nár. lebo: lebo odhryzne, lebo roztrhá (Hronský)

2. p. čiže 1 3. p. prípadne 1

ale 1. vyjadruje odporovací vzťah • no: počula hlasy, ale, no nevenovala im pozornosť • a: zvečerilo sa, ale, a matere nikde • lež: zbadal ju, lež nedal to najavo • však (vo vete sa kladie za prvý prízvukovaný výraz): nadvihol sa, vstať však nevládal • kniž. avšak: sľúbil, avšak neprišiel • predsa • a predsa • ale predsa • predsa však • no predsa (s odtienkom prípustky): deti sú ešte malé, (a) predsa pomáhali; zvečerilo sa, ale predsa prišiel, predsa však prišiel • jednako • a jednako • ale jednako • no jednako • jednako však (s odtienkom prípustky): bolo už neskoro, (a) jednako sa neponáhľal; často chýbal, no jednako sa dobre učil • iba • ibaže • len • lenže (odporovací vzťah s odtienkom obmedzenia): brána nebola zamknutá, ale, iba sa ťažko otvárala; aj ja by som išiel, ale, lenže ma bolí zub • kým • naproti tomu • zatiaľ čo (pri uvádzaní nepravej vedľajšej časovej vety): vonku je teplo, kým v byte je chladno; jemu sa darilo, zatiaľ čo ostatní zápasili s problémami

2. uvádza zvolaciu vetu so silným citovým zafarbením • expr. aleže: Ale(že) či sa to smie? Aleže ho už nehrešte toľko! • či • hovor. expr. čiže: Či(že) je to krásne!

3. zdôrazňuje platnosť výrazu • veru: vy ste ale, veru dobrý; veru, ale si mu poriadne dal • ozaj • naozaj • skutočne: vás by bola ozaj, naozaj škoda; nepovedal nič, skutočne celkom nič • fakticky • hovor. fakt

4. p. asi 1 5. p. ba 1

cic vyjadruje volanie na mačku • cc • ci • ci-ci-ci: cc, cic, volala každú chvíľu na kocúra

či 1. p. alebo 1 2. p. ale 2 3. p. prípadne 1 4. p. vari 1 5. p. že 7

prípadne 1. k predchádzajúcemu výrazu pripája aktuálny výraz • poprípade: vrátim sa v piatok, prípadne, poprípade v sobotu • eventuálne • respektíve (skr. resp.): zajtra, eventuálne, respektíve pozajtra začnú napúšťať nádrž • možno: prácu dokončia o desať dní, možno aj o týždeň • alebo • či: pošli matku, prípadne, alebo, či otca • zastar.: poťažne • poťažmo

2. vyjadruje hodnotiaci postoj k vete al. výrazu s odtienkom prípustky • poprípade: poobede si môžeš prípadne, poprípade ľahnúť • eventuálne: eventuálne mu napíšem • azda • vari • hoci: nech prídu azda, vari, hoci aj rodičia • zastar.: poťažne • poťažmo

vari 1. uvádza otázku s odtienkom prekvapenia, pochybnosti • var, pís. i var' • variže: Vari, variže sa ho bojíš? • azda • hádam: Azda, hádam mu nechceš pomôcť? • či • čo: Či sa na mňa hneváš? Nepočuješ? Čo si ohluchol?

2. vyjadruje hodnotiaci postoj k vete s odtienkom pravdepodobnosti • var, pís. i var' • možno • azda • hádam: správa sa vari, var, možno až príliš suverénne; azda, hádam sa dočkáme aj lepších čias • asi • pravdepodobne: rodičom asi, pravdepodobne on najviacej pomohol • tuším • nebodaj: kašeľ tuším, nebodaj už ustúpil • menej vhodné snáď • zastar. čajsi

3. p. prípadne 2

že 1. uvádza predmetovú al. doplnkovú vedľajšiu vetu • ako: počula, že ktosi plače, ako ktosi plače; videli ho, že uteká z domu, ako uteká z domu

2. uvádza príslovkovú príčinnú vedľajšiu vetu • lebo • pretože • hovor. i poet. bo: zato nechce ísť do izby, že, lebo sú tam cudzí ľudia; príhodu som porozprával, pretože je poučná • keďže (stojí na začiatku súvetia): keďže bola unavená, ľahla si

3. uvádza príslovkovú účinkovú vedľajšiu vetu • až: tak ju vykrútil, že, až topánky stratila • čo: tak robil, čo sa celý spotil

4. uvádza príslovkovú účelovú vedľajšiu vetu • nech • expr. nechže: dajte mi povraz, že mu zviažem ruky, nech mu zviažem ruky • čo: podaj mi pero, čo sa podpíšem • aby • žeby: prišiel, aby, žeby vrátil dlžobu

5. uvádza dôsledkovú vedľajšiu vetu • takže • tak: motor hučal, že, tak(že) nič nebolo rozumieť • a preto • a tak • a teda: to sa roznieslo, a preto, a tak sa už nik neopovážil navštíviť ho

6. uvádza želaciu vetu • nech: Že, nech sa zdravý vrátiš! • kiež: Kiež múdro vykoná!

7. uvádza zvolaciu vetu • či: Že sa nehanbíš! Či sa nehanbíš!

8. odkazuje na situáciu a uvádza reprodukciu reči tretej osoby • vraj • údajne: že bude horúce leto, vraj bude horúce leto; chlapec údajne ochorel na suchoty

9. p. veru

ci, ci-ci-ci cit. volá sa ním na hydinu, na mačku, kozy a pod.: Ci, kohútik, ci-ci-ci, cipuška. (Dobš.)

čí, čia, čie, čieho, čiemu, čej, o čom, s čou zám.

1. opyt. v otázkach priamych i nepriamych slúži na zisťovanie, komu dakto al. dačo patrí: čí syn, čí hlas, čí kabát, čí odkaz, čia ruka, čie dieťa, čie písmo, s čou pomocou; hovor. Čí si? Ako sa voláš?

2. vzťaž. pripája k hlavnej vete vedľajšiu vetu predmetovú a vyjadruje privlastňovanie: Vedel, čí som. (Taj.)

● hovor. nevie, čí je nemá pevné presvedčenie, stanovisko;

3. neurč. zried. patriaci komukoľvek; hocikoho, kohokoľvek: Sýkorov jačmeň je len taký ako čí druhý. (Kuk.)

či

I. čast.

1. uvádza priamu opytovaciu vetu, jednočlennú i dvojčlennú, s citovým zafarbením (pri zdôrazňovaní a či, ba či): Či ma už nerada? (Jégé) Či som ti nepovedal? (Kal.) A či nepravdu hádam hovorím? (Hviezd.) Nuž a či som ju mal ani mrcinu zakopať? (Fr. Kráľ) Ba či ma poznáš, keď sa ti zjavím. (Ráz.-Mart.); býva i v rečníckej otázke: Či sa skutočne nič nezmenilo? (Min.)

2. uvádza vety vyjadrujúce formou otázky prekvapenie, počudovanie (= vari, azda): Nuž ale či toto kto slýchal? (Stod.)

3. uvádza vety zvolacie a) so silným citovým zafarbením: Či som rada, že som sa toho dožila! (Stod.) Či nám len bude! (Gab.) Új, či som sťatý! (Taj.) Ach, či to strach s tými ľuďmi! (Kuk.); b) vyjadrujúce iróniu: No, či sú len múdri! (Pláv.)

4. hovor. že či v odpovedi na otázku vyjadruje dôrazné prisviedčanie (= pravdaže): Vedel by si zazvoniť na veľkom zvone? Že či! (Ráz.)

II. spoj. podraď i priraď.

1. uvádza nepriamu otázku: Pýtal sa, či prídem.

2. uvádza rozlučovaciu otázku (priamu i nepriamu) al. viacnásobný výraz, ktorého členy sú spojené rozlučovacím vzťahom; býva v jednej al. v obidvoch častiach otázky, resp. výrazu (pri zdôrazňovaní a či; = alebo): Bude sa páčiť piva a či vína? (Kuk.) Mám jej povedať, že som tu, či mlčať? (Jes.) Ja neviem, či ste sa zhovárali, či nie. (Taj.) Len raz jej zlomiť vôľu, či zlotky, či dobrotky. (Kuk.)

3. uvádza vedľajšiu vetu predmetovú, obyč. po výrazoch vyjadrujúcich neistotu, pochybnosť, obavu: Nemôžeme znať, či nespadneme. (Smrek) Ešte nevieš, či do rána dožiješ. (Taj.) Uvidíme, či si nás ľudia budú všímať. (Taj.)

4. uvádza vedľajšiu vetu podmetovú: To je hádam jedno, či tu hodím (mincu) alebo inde. (Žáry) Príde ti ešte raz na um, či to bolo spravodlivé. (Jégé) Nie je isté, či bude zápas.

5. či ... či, či ... alebo uvádza dvojdielnu vedľajšiu vetu prípustkovú (= nech ... alebo): Potulujú sa bez rozdielu, či brojili proti pánom, alebo im päty lízali! (Fr. Kráľ) Tereza vtisla Artura do jarma, či sa mu to páčilo, či nie. (Jégé) Či bolo snehu do pása, alebo vyše, prebrodil všetky záhrady. (Taj.)

6. uvádza vedľajšiu vetu príslovkovú dôvodovú (príčinnú): Ľudia vybehli pred domy, či to nejde Pódi. (Tim.) Chvíľami sa obzerali, či sa niečo nevynorí z tmy. (Ondr.) Jurko sa ľakne, či sa starému otcovi neporobilo niečo s rozumom. (Heč.) Pozrie sa do servítka, či nevysypal. (Ráz.)

7. uvádza vedľajšiu vetu prívlastkovú: Kladieme si otázku, či náš časopis splnil svoju úlohu.

8. pri viacnásobnom vetnom člene má úlohu zlučovacej spojky (= i ... i): Jemu sa protiví či pešo či po voze. (Kuk.) I mne bol milý, či opitý, či triezvy. (Taj.) Či v zime, či v lete, či v čase, či v nečase. (Fr. Kráľ); či dobré, či zlé; či v dobrom, či v zlom; tak či tak (onak) i tak i tak, tak alebo onak; ten či ten (onen) hociktorý

● či v piatok, či v sviatok bez ohľadu na pracovné dni, vždy

pochybovať¹, -uje, -ujú nedok. (o čom, o kom, so spoj. že, či i bezpredm.) mať, prejavovať, vyslovovať pochybnosť, neistotu, nebyť si istý: pochybovať o pravdivosti jeho slov (Zúb.); nepochybovala o jeho úprimnej oddanosti (Taj.); p. o sebe nedôverovať si; Pochybujem, že by z tej múky bolo chleba! (Tim.) Veľmi pochybujem, či sa mi to podarí dokázať. (Jes-á) „Pochybujem,“ zamiešal sa pán. (Kuk.)

poprobovať, -uje, -ujú dok. hovor. (so spoj. či i s neurč.) trochu skúsiť, chvíľu skúšať, oprobovať: Nechajte ich mojim rukám; poprobujem, či by som im sám rady dať vedel. (J. Mat.) Ivan Fedorovič poproboval „nemyslieť“. (Jes-á)

pozrieť (sa), -zrie, -zrú, -zrel, rozk. -zri dok.

1. (na koho, na čo, po kom, po čom, za kým, za čím, kam) uprieť zrak na niekoho al. na niečo, podívať sa: p. (sa) niekomu do očí, do tváre, p. (sa) pred seba, p. (sa) von oblokom, p. (sa) na hodinky, p. (sa) do zrkadla; p. (sa) na niekoho pekne, milo, prísne, vyčítavo, významne; pozrel sa po izbe (Tim.); p. sa za niekým obzrieť sa; p. (sa) na niekoho cez plece pohŕdavo, povýšene

● p. (sa) niekomu, niečomu (smelo) do očí (do tváre) prejaviť odvahu, smelosť; p. (sa) pravde (smelo) do očí nebáť sa zistiť pravdu; p. (sa) skutočnosti (smelo) do tváre nezľaknúť sa nepríjemností, ťažkostí; nemohol by som (sa) mu (jej) p. do očí hanbil by som sa pred ním (pred ňou); hovor. p. (sa) niekomu, niečomu na zuby bližšie si niekoho, niečo všimnúť; p. (sa) niekomu na prsty preveriť si, skontrolovať jeho prácu, jeho činy; strach (hrôza) p. o niečom strašnom, (veľmi) škaredom; radosť (na neho, naň, na ňu, na to) p. o niečom peknom, milom, príjemnom;

2. (obyč. v spojení s vedľajšou vetou) pohľadom zistiť, overiť si niečo: Vyjde z kuchyne pozrieť, aký to zhon v pitvore. (Kuk.) (Bolo treba) pozrieť, čo sa v noci porobilo na dvore. (Ondr.) Bol som sa pozrieť, či kone majú čo žrať. (Fig.)

3. (za kým, za čím, kam, bezpredm. i so spoj. či) pohľadať niečo niekde, popozerať sa za niečím: p. sa za prácou, za zárobkom; Nemáte jeho fotografiu? Neviem. Musel by som doma pozrieť. (Bedn.) Rudo odbehne pozrieť do kufra, či nemá aj tú (báseň). (Gab.); dobre si (sa) pozrel?, dobre (sa) pozri! niekomu, kto niečo bezvýsledne hľadá;

4. v neurč. po slovesách pohybu (na koho, na čo i bezpredm.) prísť, ísť niekam, byť niekde s nejakým cieľom; navštíviť niekoho al. niečo: prišiel som sa na vás pozrieť, ako sa máte, ako žijete; Zašiel si pozrieť na miesta, kde strávil svoje detstvo. (Ondr.) Prečo si prišiel? — Pozrieť. (Jil.)

5. (na koho, na čo) obrátiť pozornosť, všimnúť si niekoho, niečo: Pozri na svoju dcérku, má už osemnásť rokov a stvára divé kúsky. (Vaj.) Pozri na psa, mačku, hovädo, ako sa oblizujú, rany sa hoja. (Rys.); na seba sa pozri! niekomu, kto niekoho posudzuje, kritizuje, ohovára;

6. (na čo i bezpredm.) oboznámiť sa s obsahom nejakého textu, (zbežne) prečítať niečo: Tomáš sprvu nechcel pozrieť na obsah lístka. (Zúb.) Čo dobrého?, pýta sa, nepozrúc ani, čo v písme stojí. (Ráz.); pozri ďalej, pozri na str. ... odkazy v texte;

7. (na čo) posúdiť, zhodnotiť niečo, zaujať stanovisko k niečomu: Pozrime na veci celkom nezaujato. (Laz.) Príde mi pozrieť na minulosť znovu. (Ondr.) Pozreli na vec každý z vlastnej strany. (Bend.)

8. v rozk. má význam blízky citoslovciam s apelovou funkciou;

a. pozri (sa), pozrite (sa), pri zosilnení pozriže (sa), pozriteže (sa) ukazuje na niekoho, na niečo, upozorňuje, obracia pozornosť na niekoho, na niečo (= hľa): „Pozrite, tam je hľa,“ ukazuje Betka Adamovi koňa na neďalekej medzi. (Jégé) Pozri, ako ja chytro (vyslovím): poprekoprcovali. (Ráz.-Mart.) Pozriteže, do tejto súčiastky sa donedávna zakrúcal len jeden nožík. (Gab.)

b. pozri (sa)!, pozrite (sa)!, pozrime (sa), pri zosilnení pozriže (sa)!, pozriteže (sa)!, pozrimeže (sa) výrazy vyjadrujúce prekvapenie, údiv al. rozhorčenie: Žobrák, ešte pred rokom sa musel po bruchu plaziť pred ním a teraz pozri, aký kohút! (Min.) No, pozrime sa! Aký chlapisko vyrástol z teba! (Urb.) Pozrimeže sa, vlastná žena sa ti ešte bude protiviť. (Stod.)

c. pozri (sa), pozrite (sa) výraz, ktorým obraciame pozornosť osloveného na to, čo mu chceme povedať (obyč. ak ho chceme o niečom presvedčiť, ak mu dohovárame ap.): Ema, pozri, ja viem, o čo ide Tretinovi. (bedn.) Pozrite, milé dieťa, ste príliš mladá. (Rúf.) Pozrite, Martinko, ste richtárov syn, na ktorého veľa dajú. (Ráz.);

nedok. k 1-3, 6, 7 pozerať (sa)

|| pozrieť

1. (koho, čo) prezrieť, obzrieť: p. si obrázky, fotografie; p. si niekoho al. niečo so záujmom; Majster si prišiel pozrieť moju prácu. (Zúb.) Keď budete v Moskve, nezabudnite si pozrieť metro. (Jes-á) Pozrieť si dievča nie je hanba. (Jes.) Túži byť osamote a pozrieť sa v zrkadle. (Tim.)

2. v neurč. po slovesách pohybu (koho, čo) prísť k niekomu al. niekam, byť niekde s nejakým cieľom; navštíviť niekoho al. niečo: prísť p. chorého; prísť p. známe miesta, ísť p. rodný kraj; Poďme pozrieť mamičku, čo robí. (Tim.) Išli sme ich pozrieť, zhovárali sa posunkami. (Taj.) Prišiel ma kedy-tedy pozrieť a opýtal sa, ako sa mi vodí. (Zúb.) Dosiaľ som ho nebol pozrieť, ako býva. (Tat.)

3. (koho, čo) pohľadom vyhľadať, popozerať: p. známych (medzi väčším množstvom ľudí);

4. (čo) nazrieť do niečoho; zbežne prečítať: Na fiškála cengajú, aby pozrel „grundbuch“. (Jes.) Keď ho (román) vezmem do ruky, pozriem mu koniec. (Kuk.)

5. (koho, čo) obrátiť pozornosť na niekoho, na niečo, všimnúť si: Pozri tú strigu, ako s metlou stojí. (Kuk.) Len chcieť treba a zvládneš to. Pozri mňa! (Ráz.) Pozri ho (ľud), jak omdlieva na nevoľnom loži. (Botto)

6. pozri ho! pozrime ho! výraz blízky citoslovciam, vyjadrujúci prekvapenie (obyč. nepríjemné) al. rozhorčenie: Chrapún dedinský, pozri ho, ako sa nadrapuje! (Min.) Aha ... aha ... Pozrime ho! Kam mieri? (Urb.) Pozrime ho, pána, je najedovaný. (Gráf);

nedok. k 1, 3 pozerať

rozoznať, -á, -ajú dok.

1. (čo od čoho, koho od koho, zried. čo medzi čím i so spoj. či) uvedomiť si, poznať rozdielnosť dvoch osôb, vecí, javov, vlastností ap. pri vzájomnom porovnaní, rozlíšiť, odlíšiť: r. bielu farbu od čiernej; r. raž od pšenice; nerozoznať hukot od otrasu. (Fel.); r. pekné od mrzkého (Kuk.); Vari ich (Nemcov) rozoznáš od naších. (Urb.) Jej hlas počuť, rozoznám ho medzi stoma. (Kuk.); jeden z tých dvoch, čo ich nerozozná (Laz.); neos. Často nerozoznať, či je to schválny, či mimovoľný humor. (Šolt.)

2. (čo, koho i so vzťaž. vetou) pozorovaním, vnímaním, počúvaním ap. zistiť, postrehnúť, spoznať: Usilovala sa rozoznať v polotme jeho tvár. (Bod.) Navyknuté ucho hneď rozoznalo, že ide o automobilové stroje. (Urb.); neos. V tme ťažko rozoznať, aké sú to rovnošaty. (Gráf);

nedok. rozoznávať

rozoznávať, -a, -ajú nedok.

1. (čo od čoho, koho od koho, zried. čo medzi čím i so spoj. či) uvedomovať si, poznávať rozdielnosť, odlišnosť osôb, vecí, javov, vlastností ap. pri vzájomnom porovnaní, rozlišovať, odlišovať: Ty chceš, aby dieťa rozoznávalo písmená ako ty. (Jégé)

2. (čo, koho i so vzťaž. vetou) pozorovaním, vnímaním, počúvaním ap. spoznávať, postrehovať, rozpoznávať: Mačka rozoznáva svoje okolie i potme. (Chrob.) Balón sa spúšťa. Už začínam i ľudí rozoznávať. (Vaj.)

3. deliť, triediť, rozlišovať niečo podľa druhov: rozoznávame dva druhy ľudí, rozoznávame veľký a malý obeh krvi; Naučili sme sa rozoznávať plyny slzné, dusivé a leptavé. (Karv.);

dok. k 1, 2 rozoznať

čí i čij zám. opyt.
1. csl, expr. i číže, čijže vyjadruje otázku vzťahujúcu sa na vlastníka al. na pôvodcu: Čie sa to husi f tom našom žiťe? (Hliník n. Hron. NB); O čijej sväďbe to hovoríťe? (Prievidza); Šija̋že to tá kraviška? (Roštár ROŽ); Čá je to lichva? (Bošáca TRČ); Čijá si? (Ružindol TRN); Čijo to ceľe? (Remeniny GIR); Čij to pes? (Brezina TRB); Čijoš to podani tak šumňe śpivaju? (Spiš. Štvrtok LVO)
2. csl uvádza vzťaž. vetu predmetovú (často so spoj. že): Ňeveďeu̯, čí to bou̯ chlapec (Ležiachov MAR); Kot si porátau̯ (hájnik) statke, tak sa nás pospetovau̯, že čie sa (V. Lom MK); Povedz, moja, čá si ti? (Lapáš NIT); Ona to cíťila, že čijá som asi (Chocholná TRČ); Ňeznal, čijo to koňe (Spiš. Štvrtok LVO)
F. ten už aňi ňevie, čí je (Socovce MAR), ňevié, čí je (Bošáca TRČ), ňeví aňi, čí je (Brodské SKA) - a) je zmätený b) je veľmi opitý

či
I. spoj.
A. podraď.
1. csl okrem záh, i v spoj. že či uvádza nepriamu otázku vo funkcii vety
a. podmetovej: Tedi sa uviďí, či buďe dobrá úroda (Lišov KRU); Ňevedelo sa, či buďe gimnázija otvorená (Kláštor p. Zniev. MAR)
b. predmetovej: Oťec povedau̯ tej cére, že či pristaňe (Lipt. Ján LM); Pítali sa grófa, či móžu strelit (Mnešice NMV); Druhi śe pital, že či už je tam (Vydrník SNV); Ta uvidzim, že či śe mi viplaci ot tebe kupovac (Sečovce TRB)
c. prívlastkovej: Položil mi takú otasku, či bi som ňešiel s ňím na meďveďe (Or. Biely Potok TRS)
d. dôvodovej: Tak sa hrozne najedovau̯, že či on bude ma_taku ženu (Važec LM); Furt sebe tam zdihovala, či to už ňe jej krauka (Kokšov-Bakša KOŠ)
e. účelovej: Len ta_kukau̯ na tú mílu, či horí (Tek. Breznica NB); Prišól som, ši nepajdete do hvari (Roštár ROŽ)
2. ako súčasť dvojčl. spoj. či - (a) či, či - alebo, či - lebo ap. uvádza prípustkovú vetu obsahujúcu alternatívu: F tej doľiňe ždi bola pekná tráva, či bou̯ úrodnej, či sukší rok (V. Lom MK); Či je pekňe, alebo dášť, on má ždi dobrú vuoľu (Mošovce MAR); Či ból (nebohý) bohatí, lebo chudobní, s kostola sa nosil (Ružindol TRN); Či už bolo paši, či ňe, perveho maja višľi na pažic (Kokšov-Bakša KOŠ)
B. priraď.
1. csl vyjadruje vylučovací vzťah al. eventualitu, často v dvojčl. spoj. či - (a) či, či - abo, či - alebo, či - lebo: Ešťe aj páľenuo dostávaľi, tušín ráno či večer (M. Lehota NB); To zatváraľi, kerí kradou̯ či čižmi, či inšuo (Detva ZVO); To lúčaľi a či na to búchaľi (V. Lom MK); To nám už voždi voľačo daľi, či uš ten koládž, aľebo jabĺčko (Socovce MAR); Jakásig hrubá réka tam bola, či Morava, lebo čo (Ružindol TRN); Aľe zme sebe fše značeľi, f ktori dzeň, f pondzelek, či ftoreg napadal sňech (Kokšov-Bakša KOŠ); Totu rozmariju nośel mladi fšadzi, či do koscela, abo do mesta (Rankovce KOŠ)
2. opakovaná či - (a) či vyjadruje zlučovací vzťah; aj - aj: Či mamka, či svokra hej dohováraľi, aľe ňedala si povedať (Ležiachov MAR); Peper e potrebnej každej ďem či do váre a či na slaňinu (Čelovce MK); Ta tkala či preberane, či plachti, či platno, pokrouce (Sokoľ KOŠ); či starí, či mladí (Lapáš NIT)
II. čast.
1. csl okrem záh uvádza opytovaciu vetu: Či to ti si ňije ako druhie ženi? (Žaškov DK); Ba či ešťe žije? (Ležiachov MAR); A či sa dáke krumpľe? (Čierny Balog BRE); Či pójďe na pohrep? (Mojmírovce NIT); Či to (jalovica) aj bude dojid volakedi? (Ružindol TRN); Či sa už ňepamatáš? (Bošáca TRČ); Či bi ľem ci śe chcelo tam isc? (Dl. Lúka BAR)
2. expr. i čiže strsl uvádza zvolaciu vetu: Oj, či maju vravi tí ľuďia! (Detva ZVO); Čiže to budú za čižmi! (Lipt. Ján LM); Jaj, či zme sa domordovale! (V. Lom MK)
3. csl, miest. zried. je súčasťou expr. výrazov vyjadrujúcich prisvedčenie na otázku; pravdaže: Puojďež aj ti s nami? - Že či! (Príbovce MAR); Lúbíž lokše? - Že či! (Bučany HLO); Ňechceš slaňini? - Či ľem ňe! (Studenec LVO); Rada tancujece? - Ta či ľem! (Žakarovce GEL)
III. cit. už je súčasťou výrazu či ej, kt. vyjadruje spokojnosť: A pasuľi keľo śe zrodzilo! Či ej! (Sobrance)

čij p. čí

či
I. spoj
A. podr
1. uvádza predmetovú vetu vo funkcii zisťovacej otázky: yak by mi Buoh dal sie dowiedeti, czy to na prawo znesti (ŽK 1501); dagteze mi na wedomya, ci sa skoro nawratite (RADVAŇ 1714); oznamy y to swedek, čj ge ktery z Mossoučanou poddany ((BYTČA) 1771)
2. uvádza prívlastkovú vetu vo funkcii zisťovacej otázky: že bj sme daly wyswečenye, czy tehož Mikolassa žiwnosty držaly a užiwaly (Z. PODHRADIE 1715)
B. i dvojčl či - či, -li -či prir
1. vyj. vylučovací al. rozlučovací vzťah, alebo: abi ste my gruntownu odpowed dali, pustite-lj muog statek, czy pak nye (B. BYSTRICA 1596); yakuo zbozya dawal, zyto-ly, czy pssenyczum czy yarecz ((LIPTOV) 1649); kolik na zalohi winalozila a na ktere, pred mandatom-li, čzili po mandate (TRENČÍN 1679)
2. vyj. vysvetľovací vzťah (obyč. vo vloženej vete), alebo: geden Gyuro a druhy Michal, czy yak mu rykagy (TRENČÍN 1584); hospodarstwy a čy statku magu dosty (HRK 1773)
II. čast uvádza
1. zisťovaciu opytovaciu vetu, azda: mily vatter, czi mne nicz nezustawite? (JELŠAVA 1595 E); Či hotowe gedlo? (ŠTÍTNIK 1697)
2. vetu so silným citovým zafarbením: czy ma czert do nich (LACLAVÁ 1686); či gsy ty otec, ty gsy horssy od pohana (PONIKY 1793)

čí zám
1. opyt v otázke, kt. sa zisťuje, komu čo patrí: (chrastia) czie gsu? (TRENČÍN 1584); čja byla? (hora) ((TURIEC) 1616 E); čiga to byla nemudrost? (SJ 18. st)
2. vzťažné pripája k členu hlavnej vety vedľajšiu: czy a bude pryczyna, (ten to) bude musicz odlosycz (MARKUŠOVCE 1565); ya newim, w čzem chotary bil (V. ZÁLUŽIE 1617-19); witahny ribu, nawrat gu, čiga ge (MS 1758)

div³
I. vetná prísl nie div, neni div/divu i v otázke čo divu, či (je) div? nemožno sa diviť: neny gest dyw, že czlowek vpadne (STRÁŽNICA 1529); nenj diw, ponewadž oni samy teg nesslechetnosty poddanj gsu (WO 1670); nebylo by djwu, žie by nemely co mlatit (DUBNICA n. V. 1722); dar pekny bila Maria, čo techdj diwu, že ona negmilegssy bila Panu Bohu (KT 1753); minime mirum: ne diw (KS 1763); div; div jestli je čudné, prekvapujúce: mirum ni domi est: dyw, gesly doma neni (KS 1763); mistr Gakomus mluwi: Diw ze czlowek vmre, kdiž ssalwia roste (LR5 18. st)
II. čast vyj. prekvapenie, podivenie; div, div, že (so záporným slovesom) skoro, temer, len-len že: dyw gsy ocžy newydierem (TRENČÍN 1584); konye dyw ot hladu nepomory (SUČANY 1622); wiczudky daval chudobe, div že ludge nepokapaly (JASENICA 1710)
F. pany Keviczka diw nohy neotočzila, pokawad tie penize pozičzaty nedostala (DIVIAKY 1736) veľmi veľa sa nachodila