ďobkať nedok. expr. ďobať (význ. 1, 2): kurence ď-jú; ď. palicou do steny
// ďobkať sa ďobať sa
ďobkať -ká -kajú -kaj! -kal -kajúc -kajúci -kanie nedok.
ďobkať si -ká si -kajú si -kaj si! -kal si -kajúc si -kajúci si -kanie si nedok.
ďobkať -ká -kajú -kaj! -kal -kajúc -kajúci -kanie nedok. expr. 1. (do čoho) ▶ (o vtákoch) jemne al. slabo udierať, pichať zobákom; syn. ďubkať, zobkať: ď. do škrupiny; Predstavte si jedinkého vrabčeka, ktorý si bezstarostne poskakuje a ďobká do tohto vrchu. [A. Plávka] 2. expr. ((čím) do čoho) ▶ udierať, pichať niečím (obyč. ostrým predmetom): ď. paličkami po zemi; ď. nohou do odlúpeného dreva; ď. podpätkami do schodov; ď. do kalkulačky, do písacieho stroja; ď. do taniera lyžicou; Chudým prstom, trochu zakriveným len ďobkala do mojich papierov na stole. [H. Ponická]
ďobkať si -ká si -kajú si -kaj si! -kal si -kajúc si -kajúci si -kanie si nedok. expr. 1. ▶ (o vtákoch) zobákom zbierať potravu, zobkať si: Vtáčik spokojne ďobkal dlhý klas skorocelu [R. Sloboda] 2. ((čím) do čoho) ▶ udierať, pichať nejakým predmetom: ď. si palcom do čela
ďobať 1. udierať zobákom • ďubať: ďateľ ďobe, ďube do stromu • zobať • kľuvať • kľuť: kvočka ho zobala do nohy; húsky kľuvajú, kľujú do ohrady • expr.: ďobkať • ďubkať • ťupkať (jemne ďobať)
2. expr. udierať nejakým ostrým predmetom • pichať • bodať: ďobať, pichať paličkou do zeme • expr.: ďubať • ďugať • expr. zried. ťupať: ďubal sa do čela; Neďugaj, neťupaj ma lakťom! • strkať • expr. štuchať: strkal, štuchal doňho palicou • expr.: ďobkať • ďubkať • ťupkať (slabo udierať): nesmelo ma ďubkala po pleci
ďobkať p. ďobať 1, 2
ďobkať, -á, -ajú nedok. expr. (do koho i bezpredm.) udierať, pichať zobákom, zobkať (o vtákoch); pichať prstom, palicou ap.: ďobkal si prstom do čela (Kuk.); (Pavlinka) prstočkom ďobká na misu s jahodami. (Laz.)
Príliš veľa výsledkov, zobrazujem len niektoré z nich
ďobkať nedok. (džopkac, ďupkať, džupkac) 1. csl expr. zberať, ďobať zobákom: Kurátká boli maličké, ale už dzopkali (Chocholná TRČ); Síkorka ďupkala na oblok (St. Hory BB); Džopkaľi jako dzivé, tag boľi hladné (Prosné PB); Jak pekne dzopkajú kurátka tí krúpki (Brestovany TRN); Pred hodzinu śe to uľahlo a uš sebe džopka trafku (Ostrovany SAB); ďopkať (Hor. Lehota DK) 2. expr. jesť: Dzopkaľi zme odrobinki s chľeba (Prosné PB) 3. expr. slabo udierať, sekať: Starkí pri nohe si ďupkau̯ paľičkou (Pucov DK); Džupkau̯ do ščepíka, kím ho nepuščiu̯ (Sirk REV) 4. expr. ísť slabým, drobným krokom: Už aj starí ledvádz džupká (Revúca); Ťie ďeťi sa tak naliecú, že večer ľedvá ďupkajú (Tisovec RS)
ďobkať sa nedok. (džopkac še, ďupkať sa, džupkac śe) turč, spiš kľuvať sa z vajca: Mušim še ponahľac, bo še mi hušeta džopkaju (Smižany SNV); Uš śe mi začinaju kurčeta džupkac (Spiš. Štvrtok LVO); ďupkať sa (Kaľamenová MAR)
ďupkať p. ďobkať
ďupkať sa p. ďobkať sa
džobkať p. ďobkať
džopkať sa p. ďobkať sa
džupkať p. ďobkať
džupkať sa p. ďobkať sa