Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

čo

I. čoho čomu čo o čom čím zám. opyt.

1. expr. i čože vyj. otázku vzťahujúcu sa na vec, zviera, jav, stav, množstvo, príčinu: čo je to? čo si želáte? čože si zas porobil? o čom to hovoríš? čím je tvoj otec? čo (na to) povieš? hovor. čo ty na to? čo sa dá robiť? nuž čo? (rečnícke otázky) nedá sa nič robiť; čo s ním? vyj. rozpaky, nerozhodnosť; hovor.: tak čo? a čo ty? eliptické otázky; čo? namiesto zdvorilej otázky prosím? čo si dal za to? koľko? čo ta budem zbytočne chodiť? čo sa smeješ? prečo? čo za (s A al. N) aký: čo je to za človek(a)? aký je to človek? čo je zač? čo je to za poriadok?

2. expr. má citový ukaz. význ.: čo ten má sily! čo sa naplakala!

3. uvádza vzťaž. vedľ. vetu predmetovú, podmetovú, príslov. (často súvzť. čo – to, čím tým): ukáž, čo vieš; rob si, čo chceš; čo sa vlečie, neutečie; robí, čo mu sily stačia; čím sa previnil, tým je potrestaný

4. obyč. hovor. vo vzťaž. funkcii zastupuje zám. ktorý, aký, koľký, kto (v spoj. s os. zám. v nepriamom páde): dom, čo v ňom bývam; kniha, čo si mi požičal; to je ten, čo ušiel

5. uvádza nepravé vzťaž. vety: nesplnil úlohu, čo nás prekvapilo

6. v spoj. so slovesom byť al. mať a inf. vyj. (ne)schopnosť realizovať dej: je, má z čoho platiť; (ne)mali čo jesť

● stoj čo stoj, čo by čo bolo za každých okolností

II. spoj. podraď. uvádza vetu

1. prípustkovú (často vo výrazoch čo aj, čo i, čo hneď, čo priam, čo ako), hoci, nech, i keď: urobím to, čo sa aj nahneváš; odídem, čo ma hneď, priam vysmejú; bol smutný, čo ako sa premáhal

2. časovú a) po výrazoch s význ. času: už je rok, čo zomrel; odvtedy, čo sa vrátil b) vo výraze zatiaľ čo: zatiaľ čo si spal, prišli hostia; v nepravých vzťaž. vetách vyj. odporovací vzťah: my sa usilujeme, zatiaľ čo vy stojíte c) vo výraze len čo: len čo prídem, dáme sa do roboty

3. spôsobovú: bili ho, čo sa len doňho zmestilo; deti sú ticho, ani/ako čo by ich nebolo

4. zreteľovú: čo ja pamätám, takej zimy nebolo

5. príčinnú: celý sa triasol, čo sa tak bál

6. účelovú: dajte mi motúz, čo to poviažem

7. má význ. porovnávacej spoj. ako: uvládze toľko čo chlap

III. čast.

1. expr. i čože hovor. má význ. záporu (obyč. v opyt. al. zvol. vetách): čo(že) ja viem? čo nás po ňom!

2. hovor. pobáda na súhlas, však, hej: dobrá robota, čo?

3. (s 3. st. príd. a prísl.) vyj. najvyššiu mieru, hranicu: dosiahnuť čo najväčší výkon; robiť čo najlepšie

4. vyj. opakovanie (pri podst. m. s význ. času): deň čo deň

5. čo len hoci, aspoň: povedz čo len vetu; keby mi čo (i) len prsteň kúpil!

6. iba čo, len čo zdôrazňuje pripojený výraz: iba čo ma trápiš

ani čoby, ani čo by spoj. podraďovacia

bohviečo, pís. i bohvie čo -čoho -čomu -čo -čom -čím zám. neurčité substantívne

čo do predl. s G

čo i – jednako spoj. podraďovacia (dvojčlenná)

čo i – predsa spoj. podraďovacia (dvojčlenná)

čo i spoj. podraďovacia

iba čo spoj. priraďovacia

iba čo spoj. podraďovacia

iba čo čast.

iba čo už spoj. podraďovacia (dvojčlenná)

ktohoviečo, pís. i ktohovie čo -čoho -čomu -čo -čom -čím zám. neurčité substantívne

ktoviečo, pís. i ktovie čo -čoho -čomu -čo -čom -čím zám. neurčité substantívne

len čo spoj. podraďovacia

len čo – už spoj. podraďovacia (dvojčlenná)

len toľko čo spoj. podraďovacia

medzitým čo spoj. podraďovacia

neviemčo -čoho -čomu -čo -čom -čím, pís. i neviem čo zám. neurčité substantívne

pánbohviečo, pís. i pánbohvie čo -čoho -čomu -čo -čom -čím zám. neurčité substantívne

čo¹ čoho čomu čo čom čím zám. opytovacie substantívne 1. v opytovacích vetách ▶ poukazuje na jav, zviera, vec, stav, množstvo, príčinu: čo ste rozbili?; čo treba kúpiť?; čo je to?; čo hľadáš?; čoho ti je ľúto?; čomu nerozumieš?; o čom ste sa radili?; čím by si chcel byť?; čo ťa to stojí mesačne?; čo tam zarobíš?; čo nedávaš pozor?; čo čušíte?; čo sa ponáhľaš?; čo si taký zamĺknutý?; Čím by sme boli bez detí? [J. Šimonovič]; Čo ty do mňa zabŕdaš? [P. Jaroš] □ čo je to za s A al. N aký: čo je to za človeka/za človek?; čo je to za dom?; čo je to za poriadok?; čo je to za hlúposť?; neviem čo a) čokoľvek: stavím sa o neviem čo, že už spí b) niečo výnimočné, niekto výnimočný: myslí si o sebe, že je neviem čo, záchranca sveta; čo ty na to? výzva povedať názor na predchádzajúcu informáciu; čo ste nám priniesli? privítacia formula; čo? namiesto zdvorilej otázky prosím; čo sa mi raz nestalo! úvodná formula pri rozprávaní príbehu
2. vo vzťažnej funkcii ▶ uvádza vedľajšiu vetu podmetovú, predmetovú, príslovkovú: dostal, čo nechcel; brankár pochytal, čo sa dalo; čo sa stalo, už sa neodstane; nikto nevie, čo nasledovalo potom; robil, čo mu sily stačili; Nevedeli, čo si o tom majú myslieť. [R. Dobiáš]
3. vo vzťažnej funkcii ▶ zastupuje zámená ktorý, aký, koľký, kto a uvádza vedľajšiu vetu prívlastkovú: to je muž, čo si ťa bude vážiť; dedina, čo sa preslávila po okolí; odkvitajúca krásavica, čo celé roky prežila ako výčapníčka [R. Čižmárik]; Sme voľní ako vtáci, čo poletujú po svete. [M. Zelinka]
4. v spojení so slovesom byť al. mať a s neurčitkom ▶ vyjadruje schopnosť al. neschopnosť realizovať dej: majú čo jesť; nemá z čoho zaplatiť; niet sa čo čudovať; Ja som sa nemal čím pochváliť. [V. Šikula]
5. v spojení alebo čo, či čo ▶ vyjadruje neurčitú, nejasnú eventualitu; niečo iné (prípadne aj podobné), nejako inak (prípadne aj podobne): nevedel, či sa má smiať alebo čo; asi som to povedala príliš drsne alebo čo; veď oni spolu tuším chodili či čo; predstavil sa ako inžinier či čo
◘ fraz. čo k čomu taký, ako sa patrí, správne reagujúci v danej situácii: keby bol čo k čomu, tak sa správa inak; ak sú čo k čomu, tak na to prídu aj sami; expr. čo sa ti/vám robí? výraz vyjadrujúci nevôľu, rozhorčenie nad správaním niekoho
▷ čo do predl. s G ▶ vyjadruje zreteľ, pokiaľ ide o mieru, stupeň, kvalitu činnosti: čo do množstva, rozsahu; čo do výšky, rozlohy; čo do precíznosti bol najlepší; čo do odpracovaných hodín máš veľa nadčasov; Cieľom je vytvoriť čo do počtu nie príliš veľkú, ale efektívnu armádu. [Pt 2001]

čo² spoj. podraďovacia 1. po výrazoch s významom času ▶ uvádza časovú vetu vymedzujúcu začiatok deja hlavnej vety: odvtedy, čo ho poznám; už sú dva roky, čo sa neozval; Za ten čas, čo žije v tomto dome, vystriedali sa v byte viacerí nájomníci. [I. Habaj]
2. ako súčasť dvojslovnej spojky zatiaľ čo ▶ a) uvádza časovú vetu vyjadrujúcu okolnosť, počas ktorej trvá dej hlavnej vety: zatiaľ čo dieťa spalo, matka navarila b) vo vzťažných vetách vyjadruje odporovací vzťah: Niektorí žijú v komforte a nadbytku, zatiaľ čo polovica ľudstva žije za menej ako dva doláre na deň. [Slo 2002]
3. ako súčasť dvojslovnej spojky len čo ▶ uvádza časovú vetu s dejom, po ktorom bezprostredne nasleduje dej hlavnej vety: len čo si sadol, znova sa rozleteli dvere; Len čo ma zbadali, v momente sa rozpŕchli. [E. Farkašová]
4. zastaráv. v spojeniach čo raz, čo kedy ▶ uvádza časovú vetu vyjadrujúcu opakovaný vzťah, vždy keď: čo raz prišiel, vždy im niečo priniesol; čo kedy som ho stretla, vždy bol usmiaty
5. ako súčasť dvojslovnej spojky čo aj, čo i, čo hneď, čo priam, čo ako ▶ uvádza prípustkovú vetu; syn. hoci, nech, i keď: radšej mal staršie, čo aj tvrdé pečivo; nezradím ho, čo ma i zabijete; do rána to dokončím, čo hneď oka nezažmúrim; nič ti nedám, čo priam plakať budeš; nepomohli, čo ako ich prosil; Vedel čítať moje myšlienky, čo ako som sa pretvaroval. [J. Hrubovčák]
6. obyč. v spojeniach ani čo (by), ako čo (by) ▶ uvádza spôsobovú vetu: bili ho, čo sa len doňho zmestilo; vyskočil, ani čo by ho had uštipol; tvári sa, ako čo by bol milionár; Sliedil zrakom okolo seba, ani čo by niekoho hľadal. [I. Habaj]
7. ▶ uvádza zreteľovú vetu: čo sa ja pamätám, taká povodeň ešte nebola; čo ja tipujem, tak skôr ako o rok to nebude
8. ▶ uvádza príčinnú vetu: celý sa triasol, čo tak premrzol; až ju pot oblial, čo sa zľakla
9. hovor. ▶ uvádza účelovú vetu: dones košík, čo tie jablká pozbieram; vyzleč tú košeľu, čo ten gombík prišijem
10. ▶ má význam porovnávacej spojky ako: uvládze toľko čo chlap
◘ fraz. len čo by dlaňou zakryl malých rozmerov, nepatrnej veľkosti ◘ parem. čo je pravda, to je pravda

čo³ čast. 1. v spojení obyč. s 3. st. prídavných mien a prísloviek ▶ vyjadruje úplnú možnú minimalizáciu al. maximalizáciu miery, dĺžky, deja; syn. čím v spojení s 2. st. prídavných mien a prísloviek: dostať čo najlepšieho učiteľa; stihnúť čo najskorší termín; žiť čo najčestnejšie; vyjadriť sa čo najstručnejšie; pomôcť čo najviac
2. pri podstatnom mene s významom času ▶ vyjadruje opakovanie; čoraz väčšmi; syn. stále, ustavične: ráno čo ráno; večer čo večer; mesiac čo mesiac; rok čo rok; deň čo deň sa mu uľavovalo; noc čo noc je u nich krik
3. hovor. na konci vety ▶ vyjadruje doplňujúcu, rečnícku otázku al. pobádanie na súhlasnú odpoveď; dobre?; syn. však?: dobrá správa, čo?; je to super, čo?; Ale pripeká, doparoma, čo?! [L. Ballek]
4. hovor. ▶ vyjadruje odporovanie, popieranie, čoby, vôbec nie, kdežeby; syn. vari: čo ho mám ponížene prosiť?; čo som blázon, aby som na nich drel?; Prišli v nedeľu v noci, čo v nedeľu, v pondelok, bolo už pol druhej. [P. Hrúz]
5. expr. v zvolacích vetách ▶ zdôrazňuje veľké množstvo niečoho vyjadreného v pokračovaní výpovede; syn. koľko len; aleže: čo som sa natrápila, narobila!; čo ten má peňazí!; Čo som sa o tebe napočúval od sváka! [I. Habaj]
6. v spojeniach čo len, čo i len ▶ vyjadruje minimálny rozsah platnosti želania, túžby; syn. hoci, aspoň: čo len štipku; čo len letmo; povedz čo len slovko; čo len jediný raz; čo len na sekundu; čo i len jedna informácia; Bridilo sa mi čo i len pomyslieť na zlo. [P. Jaroš]; Ak sa čo len trošku snaží, má možnosť študovať. [Slo 2002]
7. v spojeniach iba čo, len čo ▶ zdôrazňuje mieru, intenzitu, rozsah deja, ktorý je výlučný al. jediný možný: iba čo ma zlostíš celý deň; iba čo som znervóznel; nedosiahneš nič, len čo ma oberieš o čas
8. v spojeniach čo ako, čo aký ▶ vyjadruje maximálnu al. minimálnu mieru al. nezávislosť nasledujúceho výrazu od okolností; syn. akokoľvek, akýkoľvek: nerobte nič, čo vás čo ako málo vykoľají; nech to stojí čo aké peniaze, chce to mať
9. v spojení čo z toho (, keď) ▶ vyjadruje spochybnenie, zneváženie niečoho z predchádzajúcej výpovede, aký to má význam?; syn. no a čo?: určite pôjde do väzenia a čo z toho? obeti to život nevráti; čo z toho, že je pekná, keď má zlé známky; čo z toho, keď aj tak nikto nepríde?
10. expr. v spojení či čo v otázkach ▶ vyjadruje ostrý nesúhlas s javom, so situáciou pomenovanou v predchádzajúcej výpovedi: to ste si mysleli, že odídete bez zaplatenia, či čo?; to má byť urobená robota, či čo?
◘ fraz. čo s tým? al. čo teraz? vyjadruje rozpaky, nerozhodnosť; čo už? al. nuž čo? al. čo sa dá robiť? vyjadrenie rezignácie; len čo je pravda potvrdzuje platnosť predchádzajúcej výpovede, skutočne, naozaj (často v ironizujúcom al. znevažujúcom kontexte): dnes ste sa vyznamenali, len čo je pravda; no a čo? al. a čo? vyjadruje znevažujúci postoj k predchádzajúcej informácii; stoj čo stoj za každých okolností; to už je čo povedať vyjadruje dôležitosť predchádzajúcej výpovede, to veľa znamená: znova zdolal náročný tréning, a to už je čo povedať

ako 1. vyjadruje otázku vzťahujúcu sa na spôsob al. kvantitu • expr. akože: Ako(že) sa máš? Ako dlho zostaneš? Ako(že) to spravíš? • nár. al. poet.: jak: Jak si to predstavuješ? • nár. jako

2. uvádza porovnávací výraz al. porovnávaciu vetu • ani: oči ako, ani žúžoľ; robota mu ide ako, ani po masle • akoby: oblaky sú akoby namaľované • poet.: sťa • sťaby: rovný sťa jedľa; Stáročia sťaby zbrojnoši stoja. (Plávka) • než (pri nerovnakosti iba po 2. stupni prídavných mien al. prísloviek a po slovách iný, inak, opačný, opačne): lepší ako, než ja; je iný, než sme my; bolo to inak, ako, než som si myslel; skončilo sa to opačne, než sme predpokladali • zried. čo: zje toľko čo otec • nár. al. poet. jak • nár. jako: Slnko jak koráb v krvavých vodách plá pod oblohou. (Krasko) • nár. lež: Lepšie je dievčatku lež neveste. (Šoltésová)

3. uvádza vedľajšiu vetu doplnkovú • že: počul ho, ako sa vyhráža; videl som brata, že odchádza

4. hovor. uvádza výraz pri váhaní, rozpakoch a pod. • hovor. expr. akože: ty si ho ako vyhodil; on sa akože bránil

5. p. keď 1 6. p. ledva 2

čo 1. vyjadruje otázku vzťahujúcu sa na vec, zviera, jav, stav, množstvo, príčinu • expr. čože: Čo je to? Čože si zasa porobil? Čo, čože to máš v ruke? Čím, čímže je tvoja matka? • hovor. expr.: ký čert • ký parom: ký čert, ký parom ťa sem doniesol

2. p. ako 2 3. p. keď 1 4. p. koľko 2 5. p. že 3, 4 6. p. hocičo 2 7. p. vari 1

hocičo 1. vyjadruje ľubovoľnosť, rozmanitosť pri výbere veci al. javu; expr. označuje niečo bezcenné, málo hodnotné, zlé, nepriaznivé al. záporné • hocčo • čokoľvek: zje hocičo, čokoľvek, čo mu dajú; hocčo mu môžeš kúpiť • všeličo • ledačo • kadečo • kdečo: všeličím sa mu môžeš zavďačiť; postaviť dom nie je hocičo; ledačo, kdečo vie opraviť • hovor.: bárčo • bársčo: myslí si, že si bárčo, bársčo môže dovoliť • to i ono • to alebo ono • to či ono: to i ono ho rozčuľuje; nech robí to či ono, nikdy nie sú spokojní • zastar. všeliniečo (Kukučín)

2. uvádza vzťažnú vedľajšiu vetu predmetovú • hocčo • čo • čokoľvek: urobí, hocičo, hocčo budú od neho žiadať; napíšem, čo, čokoľvek budeš chcieť

keď 1. uvádza vedľajšiu vetu príslovkovú časovú • ako: keď horúčka klesne, bude už dobre; ako sa blížili k dedine, psy začali brechať • až: robotu dokončíme, keď, až sa vrátime • kedykoľvek: kedykoľvek prišiel, zakaždým niečo doniesol • zried. čo: čo toto budete čítať, už budem v meste

2. uvádza vedľajšiu vetu príslovkovú príčinnú • keďže: keď(že) však všetci zostali ticho, odišla • lebo • pretože: nedostaneš nič, lebo si prišiel neskoro

3. uvádza prívlastkovú vedľajšiu vetu s časovým významom • nespráv. kedy: v tom roku, keď sa narodil, presťahovali sa na dedinu

4. p. ak 1

koľko 1. vyjadruje otázku zacielenú na počet al. množstvo; ako veľa, ako mnoho • expr. koľkože: Koľko(že) vás pôjde na výlet? • koľkí • expr. koľkíže (životné mužského rodu): Koľkí(že) sa prihlásili na zájazd? • koľké • expr. koľkéže (neživotné mužského rodu, ženského a stredného rodu): Koľké(že) z dievčat boli na zábave? • nár. koľme

2. expr. vo zvolacích vetách ukazuje na veľký počet, na veľké množstvo • expr.: koľkože • čo • čože: koľko(že) sa len načakala; čo(že) ten toho už narozprával • expr.: ako veľa • ako mnoho: koľko, ako veľa krvi už stratil • expr. koľkoro (ukazuje na veľké množstvo a zároveň na rozmanitosť): koľkoro šiat má doma • nár. koľme

3. uvádza vedľajšiu príslovkovú vetu miery • nakoľko: každý utekal, koľko, nakoľko vládal

4. p. hocikoľko

ledva 1. vyjadruje krajný stupeň situácie; vyjadruje, že sa dej uskutočnil al. uskutočňuje s prekážkami • sotva: v tme ho ledva, sotva vidí • hovor.: len-len • len-len že • tak-tak • tak-tak že: len-len, tak-tak sa mu podarilo ujsť; len-len že, tak-tak že sa vyškriabal z jamy • expr.: ledvaže • sotvaže: od únavy ledvaže, sotvaže vidí • expr. ledvučičko (Hviezdoslav) • expr. horko-ťažko: ledva, horko-ťažko sa ubránili presile • zastar. ledvy • arch. ledvým činom (Tajovský, Figuli) • nár. ledvaj

2. uvádza časovú vedľajšiu vetu s rýchlou následnosťou dejov vyjadrených v súvetí • sotva: ledva, sotva dokončili robotu, začalo pršať • ako • iba • iba čo • iba toľko • čo • len • len čo • len toľko čo • hneď ako: ako, iba si sadol, už začal rozprávať; iba čo, len toľko čo sa rozbrieždilo, odišli do poľa; ledva, hneď ako prišiel domov, sadol si pred televízor • expr.: ledvaže • sotvaže: ledvaže, sotvaže zazvonilo, už ich nebolo • zastar. ledvy • nár. ledvaj

odkedy 1. vyjadruje otázku zacielenú na časové východisko • expr. odkedyže: Odkedy, odkedyže si bol doma?

2. uvádza časovú vzťažnú vetu • odvtedy • čo: odkedy sa vrátil, odvtedy, čo sa vrátil, je akýsi zatrpknutý • od toho času/od tých čias • čo: od toho času, čo začal robiť, je spokojnejší

vari 1. uvádza otázku s odtienkom prekvapenia, pochybnosti • var, pís. i var' • variže: Vari, variže sa ho bojíš? • azda • hádam: Azda, hádam mu nechceš pomôcť? • či • čo: Či sa na mňa hneváš? Nepočuješ? Čo si ohluchol?

2. vyjadruje hodnotiaci postoj k vete s odtienkom pravdepodobnosti • var, pís. i var' • možno • azda • hádam: správa sa vari, var, možno až príliš suverénne; azda, hádam sa dočkáme aj lepších čias • asi • pravdepodobne: rodičom asi, pravdepodobne on najviacej pomohol • tuším • nebodaj: kašeľ tuším, nebodaj už ustúpil • menej vhodné snáď • zastar. čajsi

3. p. prípadne 2

že 1. uvádza predmetovú al. doplnkovú vedľajšiu vetu • ako: počula, že ktosi plače, ako ktosi plače; videli ho, že uteká z domu, ako uteká z domu

2. uvádza príslovkovú príčinnú vedľajšiu vetu • lebo • pretože • hovor. i poet. bo: zato nechce ísť do izby, že, lebo sú tam cudzí ľudia; príhodu som porozprával, pretože je poučná • keďže (stojí na začiatku súvetia): keďže bola unavená, ľahla si

3. uvádza príslovkovú účinkovú vedľajšiu vetu • až: tak ju vykrútil, že, až topánky stratila • čo: tak robil, čo sa celý spotil

4. uvádza príslovkovú účelovú vedľajšiu vetu • nech • expr. nechže: dajte mi povraz, že mu zviažem ruky, nech mu zviažem ruky • čo: podaj mi pero, čo sa podpíšem • aby • žeby: prišiel, aby, žeby vrátil dlžobu

5. uvádza dôsledkovú vedľajšiu vetu • takže • tak: motor hučal, že, tak(že) nič nebolo rozumieť • a preto • a tak • a teda: to sa roznieslo, a preto, a tak sa už nik neopovážil navštíviť ho

6. uvádza želaciu vetu • nech: Že, nech sa zdravý vrátiš! • kiež: Kiež múdro vykoná!

7. uvádza zvolaciu vetu • či: Že sa nehanbíš! Či sa nehanbíš!

8. odkazuje na situáciu a uvádza reprodukciu reči tretej osoby • vraj • údajne: že bude horúce leto, vraj bude horúce leto; chlapec údajne ochorel na suchoty

9. p. veru

čo¹, čoho, čomu, o čom, (s) čím zám.

1. opyt. pýtame sa ním na vec (jav, zviera), na zamestnanie, povolanie, postavenie al. na stav osoby: a) v spojení so slovesom: Čo takého vám povedal? (Kuk.) Čím si zaslúžila tieto muky? (Kuk.) A v čom pôjdeš na sobáš? (Kuk.) Po čom ho dáte? (Kuk.) za koľko korún, za akú sumu? Čím je váš muž? (Mih.) aké má zamestnanie?

● čo za (so 4. al. 1. p.) aký, aká, aké: Pán boh vie, čo je to za sedliaka. (Ráz.) Čo za spôsob to boja? (Hviezd.) Čo za človeka zostúpi z ich kočiara? (Vaj.); b) bez slovesa v platnosti prísudku: Čo na to tvoja manželka? (Jégé) čo na to povedala? A čo so ženami? (Taj.) urobíme; Čo teraz? (Zúb.) urobiť; Čo tvoja hlava? bolí ťa? Čo s tým? treba robiť; A čo ty? čo robíš, ako sa máš? A vy čo? robíte, myslíte; c) uvádza rečnícku otázku, niekedy vo forme zvolacej vety (v spojení so slovesom al. bez slovesa): Čo sa dá robiť! nič sa nedá robiť; Čo koho do toho? nech sa o to nik nestará; Čo mňa do ženských krámov? (Taj.) nestarám sa o ne; Čo ťa po tom? nestaraj sa o to! Čo (tam) po ňom! netreba sa oň starať; d) býva v platnosti mennej opytovacej vety po úplnej otázke: Var` ich (deti) poškrtím, keď sú, či čo? (Podj.) Ale čo bude s Evkou, ak je to pravda? Čo-čo? (Kuk.); e) vo zvolacích vetách (obyč. s cit. hľa) má niekedy ukazovací význam: Tak hľa, čo som mu vykázala! (Tim.) Hľa, na čo stihne myslieť! (Kuk.) Hľa, čo sa stalo zo mňa! (Al.) A tu čo sa nestalo! (Janč.)

2. vzťaž. (často v súvzťažných dvojiciach čo ... to, to ... čo) uvádza vzťažné vety a) podmetové: Čo sa vlečie, neutečie. (prísl.) Prišlo mu na um, čo všetko sa medzi nimi stalo. (Kuk.) Čo je pravda, to je pravda (Jégé) potvrdenie nejakej skutočnosti; naozaj je to pravda. Ale čo je mnoho, to je mnoho (Kuk.) to už je naozaj priveľa; b) predmetové: Keď človek ani nevie, na čo má ruky hodiť. (Fr. Kráľ); c) prísvlastkové (= ktorý): Niet takej pesničky, čo by konca nemala. (prísl.) Smelo vystúpil pred chorého kráľa, čo už bol len koža a kosť. (Dobš.) Ten, čo je na obraze, dokonal rukou katovou. (Kuk.)

● čím hore, tým dolu (byť, obrátiť) naopak, naruby;

3. neurč. čokoľvek, hocičo: Pime, chlapci, pime, čo hneď čo strovíme. (J. Kráľ) Čo robia, to vravia, to vždy s tým cieľom, aby jedna druhú urazili. (Tim.)

● buď čo buď nech sa stane čokoľvek, nech je akokoľvek; stoj čo stoj za akýchkoľvek okolností, za každú cenu; čo by čo bolo nech by bolo čokoľvek, nech by sa stalo čokoľvek;

4. neurč. niečo: nevie, kam čo položí; nemá čo do úst vložiť; nemá čím platiť

čo² zám. prísl.

1. pre akú príčinu, z akého dôvodu, prečo, načo: Čo by ja ta chodil? (Kuk.) Čo sa budem darmo tárať pomedzi svet? (Kuk.) Tak ty sa tiež nemáš čo na uja spoliehať. (Kal.)

2. koľko, ako mnoho: Pozri, Janko, čo nás je a ešte sme ani nie všetci v chyži. (Tim.) Hej, nevedia, čo vystojí biedny človek. (Jégé) Čo som sa ťa naspomínala po nedeliach! (Zgur.)

3. pokiaľ, nakoľko: Bil, čo mu sila stačila. (Kuk.) Kričal, čo mu hrdlo stačilo. (Taj.)

čo³ čast.

I. neprízvučná

1. uvádza vety opyt., ktoré majú záporný zmysel (= či): Čo ona vedela, že päť rokov spraví toľký prevrat? (Kuk.) A čo som ja ty, čo sa i kométy ľakáš? (Ráz.) Čo ja viem? = neviem.

2. uvádza opytovacie vety vyjadrujúce počudovanie, údiv (= vari, azda, hádam): Čo už je neskoro?

3. pri 3. st. príd. a prísl. zosilňuje význam: čo najlepší, čo najlepšie; aby účasť bola čo najhojnejšia (Fr. Kráľ); čo najúctivejšie požiadať (Letz)

● čo nevidieť o chvíľu, hneď;

4. pri 2. st. príd. a vo výrazoch čo do, čo sa týka má funkciu vysvetľovaciu (= pokiaľ ide o): Niekoľkí, čo lepší kamaráti, bežali za ním na ulicu. (Kuk.) Potiahol do roboty čo chudobnejších. (Jes-á) Táto práca je tichá a skromná čo do osobnej náročnosti. (Tim.) Páru mi nebolo, čo sa smelosti týka. (Tim.)

5. s 1. al. so 4. p. podst. mien (obyč. opakovaným) vyjadruje pravidelné opakovanie (= každý): deň čo deň, týždeň čo týždeň, rok čo rok; Čo deň, to nové bolesti. (Hviezd.) Roky idú a čo jeden, to horší. (Taj.)

6. vo výraze iba čo má význam obmedzovací: Sám musel Jura prenášať, iba Mišo čo mu pomohol na nohy. (Kuk.) Vám z toho celkom nič nepríde, iba čo seba i jeho trápite. (Kuk.)

7. vo výraze čo len, čo i len zdôrazňuje malú mieru (= aspoň): I moje veno si premárnil, nie že by si mi čo len jeden diamant kúpil. (Tim.)

8. v eliptických vetách vyjadruje zľahčovanie, podceňovanie, ľahostajnosť: Čo šaty, aké boli, také sa nosili. (Kuk.)

9. zried. uvádza vety želacie vyjadrujúce mierny rozkaz (obyč. s podm. spôs.): Paľko, hádam čo by sme sa domov brali. (Tim.)

II. prízvučná

10. vyjadruje zápor, popieranie (= čoby): „Čo chvalabohu — čerta chvalabohu“ zvolal divo. (Kuk.) Krásne vajíčka — od husi, čo — od dromedára! (Žáry)

11. sprevádza výpoveď (obyč. vo forme otázky), ktorou sa na niekoho obraciame v živom rozhovore (= pravda, však, všakže): Súrno vám je, čo? (Tim.) Jedného ti málo, čo? (Kuk.) Tak čo, spravíme obchod? (Žáry)

12. v spojení a čo potom, a čo ešte zdôrazňuje nejaký výraz a stupňuje jeho význam (pri porovnaní): Vravia, že sa po mestách rýchle žije — a čo ešte u nás na dedine! (Podj.)

13. stojí samostatne a vyjadruje údiv al. prekvapenie: Čo? potiahol otázku Tomčík. (Hor.) Čo, zlodeji? (Žáry)

čo⁴ spoj. podraď., zried. i priraď.

1. uvádza prípustkové vety (s oznam. al. podm. spôs. slovesa) al. pripája výraz ako prípustku, obyč. v spojkových výrazoch čo i, čo aj, čo ako, čo aký, čo hneď, čo priam (= hoci, hoc, nech, keby aj): Pôjdem, čo kolenačky. (Kuk.) Prinúti gazdov hneď vyhrabať peniaze, čo spod zeme. (Al.) Nebola tma, čo sa i celkom zvečerilo. (Tim.) Pôjde už, čo ako bude. (Taj.) Vidíte, čo som aký, ale luhať neviem. (Šolt.) A čo by vás pánov bolo za tri svety, to ste Janíčkovi iba pod pol päty. (Botto) Ja si Magdu vezmem, aj čo by otec podedil milión. (Jil.) Ona (lichva) tiež rada grúne, čo priam sú trochu strmé. (Kuk.) Nosí čierne, čo hneď otrhané nohavice. (Kuk.)

● čo by čo bolo nech by bolo akokoľvek;

2. vo výraze zatiaľ čo uvádza vety odporovacie (= ale, kým): Predstavujú nám dedinu ako rajskú záhradu, zatiaľ čo mesto je vždy len peleš lotrovská. (Horov)

3. uvádza časové vety a) vo výrazoch len čo, zatiaľ čo, medzitým čo: Len čo si naň pomyslím, slzy sa mi tisnú do očí. (Fr. Kráľ) Zatiaľ čo Tomáš raňajkoval, otec ho poúčal. (Zúb.) Mojžík dá sa už teraz do uvažovania, medzitým čo chrúmanie statku ozýva sa celou konicou. (Tim.); b) po výrazoch vyjadrujúcich časové určenie: Osem rokov od tých čias, čo takto stojí. (Kuk.) Tri roky minuli odvtedy, čo som vás mal šťastie okolo seba zhromaždiť. (Kal.) To sa jej prvý raz prihodilo, čo je vydatá. (Kuk.) Veď je tomu ani desať dní, čo bola mater s ním. (Jégé) Už dva týždne, čo vystali z našich hodín. (Al.) Prieky, hnevy boli medzi ľuďmi odjakživa, čo svet svetom stojí. (Tat.) I teraz, čo toto píšem, je okolo mňa. (Šolt.); c) arch. býva namiesto spojky „kedykoľvek, hocikedy“: Nitra, milá Nitra, ty slovenská mati, čo pozriem na teba, musím zaplakati. (ľud. pieseň)

4. vo výrazoch ako čo by, ani čo by uvádza vetu spôsobovú porovnávaciu (= ako keby, akoby): To vyzeralo, ako čo by sme nejaké tajnosti pretriasali. (Jes.) Jedia, ani čo by ich bol najal. (Škult.)

5. uvádza vetu spôsobovú účinkovú (= až, že): Lomili ho, čo len tak práskalo. (Dobš.) Zoškrabať mrazivý kožuštek sklíčka len natoľko, čo jedno oko vykukne. (Ondr.)

● hovor. čo strach veľmi;

6. zried. uvádza vetu spôsobovú (= takže): Ježibaba posadila k sebe svoju dcéru, čo kráľ o tom nevedel. (Dobš.)

7. uvádza vetu zreteľovú, vyjadrujúcu, že hlavná veta platí so zreteľom na nejakú okolnosť (= pokiaľ): Čo ja pamätám, takej zimy nebolo.

8. uvádza vetu príčinnú (= pretože, keďže): A všetky škvarky pred neho zhrnula, čo ho toľme chcela uctiť. (Kuk.)

9. uvádza vetu účelovú (= aby): Tetka, dajte nám retiazky, čo ich odvedieme! (Tim.)

10. zried. uvádza vetu podmetovú (s podm. spôs. slovesa): Bolo by najmúdrejšie, čo by sme sa nepotrhali. (Kuk.)

11. uvádza vložené vety vysvetľovacie: Prekvapila ho pravota — naoko nepatrná, a čo je hlavné, bez najmenšieho právneho a vecného základu. (Vaj.)

12. používa sa v hlavných vetách vo význame porovnávacej spoj. „ako“: Ani jeden mládenec v dedine nemal toho vzrastu, čo Paľko. (Kuk.) Upadol do tej istej choroby, čo rechtor. (Jes.) Vystúpil bych čo obranca. (Škult.)

čo⁵ cit. vyjadruje

1. zľahčovanie, podceňovanie, ľahostajnosť: Eh čo! — chlapec to vcicia do seba s mliekom materinským. (Kuk.)

2. popretie, odporovanie: Ale čo! Vy ste statočný. (Kuk.) Ešteže čo — pre voľáke prasčisko sa rozchádzať! (Taj.) Ba ešte čo! (Podj.) Ešte čo, veď mu toť starobné vyplácajú. (Žáry)

ča p. čo

čo (čuo, ča, šo, šuo, šva, ša, śo, so)
I. zám. opyt.
1. csl, expr. i čože, čož (gem - he) vyjadruje otázku vzťahujúcu sa na
a. vec, zviera, jav: Čuo mu je, čuože sä mu robí? (Žaškov DK); Čo si robiu̯, ďe si sa ďívau̯ (V. Lom MK); Čo noviho? (Štítnik ROŽ); A švahe to robí s tima prascí? (Šivetice REV); Čo bis rát, čé chceš? (Papradno PB); A spávali ste f čom? (Mor. Lieskové NMV); Čož robíš, keď ňeiďeš? (Bošáca TRČ); Čeho ci je žaľ? (Krivany SAB); Ta čohom zažila? (Sobrance)
b. množstvo; koľko: Čo si za to prasa dala? (Moškovec MAR); A švaže tan zarobíš? (Drienčany RS); A čo ta stáli tí kone? (Malženice HLO)
c. príčinu al. účel; prečo, načo: Čo sa starieš doňho? (Dol. Tisovník MK); Čo tam čiahaš? (Turany MAR); Čože ma ňenaháš trochu zdriemnuť? (Prochot NB); Čo mi tu otvíráž dvere? (Modranka TRN); Co śe bojiš? (Studenec LVO); Co tam idzece? (Záhradné PRE)
L. čuože? (Lisková RUŽ), čoho? (Ležiachov MAR), ša? (Rochovce ROŽ), čo? (Lapáš NIT), čože? (Skalica), so? (Ľubiša HUM) - prosím? (pri nedopočutí informácie); čo je to za človeka? (Bošáca TRČ) - aký je?; čo je zaňho? (Benice MAR) - kto to je?; čo je to za fara? (Fintice PRE) - aká?; po čom je to? (Detva ZVO) - koľko to stojí?
2. priev, čiast. strenč, zdôraz. i čoť expr. má citový ukazovací význam: Čo tem toho navistrájau̯! (Hont. Moravce KRU); Śo som sa s tími ďetvákmi natrápila! (Klenovec RS); Ľaľa, čoď je tíh vrán! (Prievidza); Čo sa mi raz nestalo! (Ružindol TRN); Čoď je tu dňes turistvo! (Čičmany ŽIL)
3. má funkciu neurč. zám.
a. všeobecného; niečo: Ešťe ho aj chváľi, ke_ťi čo zľe spraví! (Ležiachov MAR); Za ďevä_dňí z domu ňedaj ňiś, kto príďe śo požiśäťi! (Kokava n. Rim. RS); Je teho tam co? (Brodské SKA); Ňeška še ľudze predbehuju, chto co vecej ma (Brezina TRB)
b. s významom ľubovoľnosti; hocičo: Ňepusťím ťa, čo bi čo bolo! (Mošovce MAR); To dzífča musí za ženu dostat, ked ho to bude co stát (Záh. Bystrica BRA)
L. čo akí kúsok kosiľi (V. Lom MK) - hocijaký; on jej aj kávu nosiu̯ do posťeľe, aj čo bi ňebolo (Ležiachov MAR) - aj všeličo inšie; kebi si bou̯ čo k čomu (Priekopa MAR), kebis biu̯ co nač (Brodské SKA) - keby si bol súci, schopný; čo k čomu chlab išél preč (Myslenice MOD) - každý súci chlap; aňi za čo! (Socovce MAR) - za nijakých okolností!
4. v spoj. čo len nie čiast. jstrsl vyjadruje rozmanitosť; všeličo, kadečo, všetko možné: F komore aj zemiake boľi aj čo ľe_ňie (Dobrá Niva ZVO); Na tej Ľešťi vihútaľi čo ľem ňi (Lešť MK); Aj sviňu zabiľi, ouce a čo ľem ňi (M. Straciny MK); Tam zme tú skazu robili, vispevuvali čo len ňie (Poniky BB)
5. čiast. strsl a zsl má funkciu vymedzov. zámena; každý: Čo ďeň mrzňe (Mošovce MAR); Čo jeden sa mi väčmi páči (Blatnica MAR)
L. čo ďeň, to ďeň (Bošáca TRČ) - každodenne
6. csl má funkciu vzťaž. zámena: Dau̯ mu jednu roľu, po dve mece čo sa visialo (M. Lehota NB); Čo mocňejšie husi poprichoďile na druhej ďem (Čelovce MK); Každá, čuo sä na to opovážila, nu každá zomrela! (Žaškov DK); Večer sa zhromažďia muskí čo ľepší speváci (Necpaly MAR); Veru si ti kujon, čo kefu zhukau̯ (Brvnište PB); Našli sa takí Rakušáci, co prešli na náž bok (Záh. Ves MAL); F prikľece śe varila i pre kravi voda, co śe śečka parila (Baldovce LVO)
7. csl uvádza vzťaž. vetu
a. podmetovú: Čo je v ľeťe zeľenuo, to je v zime zeďenuo (Blatnica MAR); To bolo takto v jeseňi, čo išou̯ na tie hríbi (Kľak NB); Čo f Kragujeváci boľi, to boľi šetko z ruského zajacá (Podmanín PB); Co pred ňima buľi, ta śe eśči horši maľi (Fintice PRE)
b. vetnozákladovú: Aľe aj tag bolo, čo sa kravi aj priahaľi (Dobrá Niva ZVO); A stávalo sa aj tak, čo krava oťeľila dve (Čelovce MK)
c. predmetovú: Pämätán, čo bolo dreveníh domou (Prievidza); K čomu sa krava dostala, to zožrala (V. Lom MK); Skupuje, šo sä dá (Kobeliarovo ROŽ); Vibiérali, čo dze bolo, vrani, straki (Kostolné MYJ); Ona sa ma pítala, čo sen si spravél (Blatné MOD); Co śe zvišelo, ta eśi (svadobní hostia) pojedľi, popiľi (Buglovce LVO)
d. príslovkovú: Roböu̯, čo mu sili stačiľi (Nedožery PDZ); Je to drahé, co neňi možná (Brodské SKA); Vi tam bivace, co most? (Sabinov)
L. čím hore, tím dolu (Mošovce MAR) - naopak
F. to je taki co som, to som (Kendice PRE) - je vystatovačný, veľa si o sebe myslí
8. uvádza nepravú vzťaž. vetu: Tu máme Záhoria, čo je velkí vrch, Prasľicu, to je ťiež vrch (Devičie KRU)
9. v spoj. so slovesom mať, byť a inf. csl vyjadruje možnosť, schopnosť, potrebu, dôvod realizovať dej: Mala poton aj plnie truhli hábou, a_jez mala čo (Devičie KRU); Aj suchota bola, raz ňebolo š čím hasiť (Detva ZVO); Na tom sa ňíto čo čudovaťi (Čelovce MK); Uš sa ňie_čo báť (Blatnica MAR); Buďe mať čo vipárať (Bošáca TRČ); Nemala son kašu š čím zasipat, cibula nán zhorela a inšé nebolo čo jest (Ružindol TRN); Ňemožu naz dac daľej učic, bo ňemaju š čeho (Sokoľ KOŠ); Mal o čim buc cali dzeň, ket še sira najit (Brezina TRB)
10. v spoj. a čo také, lebo čo také strsl, čiast. zsl a iné, alebo podobne: Bolo aj oučiarstvo, salaše a čo takuo (Lazany PDZ); Triesťičke kresaľi ľebo čo takuo (Dačov Lom KRU); Ešťe bolo drúčki vozeňia a čo takuo (Detva ZVO); Sa hrudi na majíri tĺkli lebo čo také (Ružindol TRN)
II. spoj. podraď.
1. uvádza príslovkovú vetu; že: Aľe to bívau̯ takí zvik, čo si pomáhaľi jedno druhiemu (Dobrá Niva ZVO)
2. doplnkovú vetu; že: Manku so_mal dvacad rokóv na posteli, čo nemohli seba opslúžit (Ružindol TRN)
3. uvádza časovú vetu
a. csl vymedzujúcu začiatočnú hranicu deja nahradenej vety (strsl a vsl iba pri obrátenom časovom vzťahu); odvtedy ako: To je uš päďesiadosen rokou, čo oťec padou̯ (Tuhár LUČ); Čo sen tu notárušku, ešče to žádná sluška nerobila (Ružindol TRN); Co sa ožeňiu̯, ešče f šenku nebuu̯ (Rozbehy SEN); Asi štiri roki je tomu, čo som ích (voly) predal (Dol. Súča TRČ); Pejdz roki temu, co umar (V. Šariš PRE)
b. čiast. vsl vymedzujúcu trvanie deja; kým: Co daval, ta bul dobri (Fintice PRE)
c. čiast. zsl a vsl určujúcu čas deja nadradenej vety; keď: Čo som sa na tom laze chovala, som ešče takú sukňu nosila (Podmanín PB); Co tadi (žobrák) chodzívau̯, močívau̯ si tam (v horúcom prameni) nohi (Smrdáky SEN); Naraz jih zabilo śidzmero, co buľi kośidz a bula burka (Peč. N. Ves SAB)
d. obyč. v spoj. čo raz, čo kedy čiast. strsl, strenč, spiš, szšar vyjadrujúcu opakovaný vzťah; vždy keď: Čo krok spravíš, urobíž míľu (Kláštor p. Zniev. MAR); Čo raz iďem na ten cmiťer, žďi sa mi kce plakať (Veličná DK); Čo raz napravili ťie perini, mláďenci zasa poválali (Priechod BB); Čo kedi ta iďem, ždi je zapretuo (Lipt. Ján LM); Čo som kedi šklbala, ždi som jej (husi) mosela dadz na hlavu štrinflu (M. Lednice PB); Co som ras kročil, ta čerkalo (Spiš. Štvrtok LVO); Co ras posadzim, ta mi fše odlame verch (Jarovnice SAB)
e. v spoj. čo - hneď, čo - už, len čo, len čo - už, len čo - hneď, len toľko čo, toľko čo, iba čo ap. csl určujúcu čas deja nadradenej vety bezprostredne predchádzajúcim dejom: Čo som vipiu̯ za pohárik, hňeď mi jeden do úst pkau̯ škvarku (Detva ZVO); Ľen čo fľašťičku schiťila, už mu ju vráťila práznu (Lešť MK); Toľko čo odíďem, už je tu ňiechto (Krpeľany MAR); Iba čo iďišľi sťaďe, už naše kanóne páľile tam (V. Lom MK); Ľen čo zazvoňí, já už vím, do umreu̯ (Komjatice NZ); Ľen toľo čo zme vešľi, hrozňe sa začalo ľiac (Prečín PB); Teľo com ľehla, prišľi dvomi vojaci (Lúčky MCH); Teľo co śe pobraľi, už jim psota zadurkala na oblak (Vranov)
4. csl uvádza príčinné vety; lebo: A veru som ňeraz ňezasvieťila, čuo som sä bála (Žaškov DK); Len tag lengajú na né tia šeti, šva je chudá (Revúca); Motolice sa mi robiá, co mi je zle (Sotina SEN); Smradu bolo plní dvór ot toho, čo to mala (krava) také zdusené sebe (Kostolné MYJ); Pozobľikaľi (mládenca) načisto a v źime holeho ho puśčiľi, co tag ňechceľi, žebi totu dziefku bul bral (Buglovce LVO); A taki vizg bol, co śme śe ho (Mikuláša) tag baľi (Sokoľ KOŠ)
5. často v dvojslov. a dvojčl. výrazoch čo aj, aj čo, čo aj - ale, aj čo - ale, čo - ľen, čo hneď, čo ako - predsa strsl, vsl uvádza prípustkové vety; hoci: Ja̋ ťi ňepoviem, čuo mä tu zabiješ (Zem. Dedina TRS); To uš každí mau̯ zemički kúsok, čo bou̯ aj chudobňejší (Dobrá Niva ZVO); Aj čuo bou̯a ešťe tma ako v rohu, ale čerťi straťili svoju moc (Podkonice BB); Musín to spraviť, čo hňe_ckapem (Prievidza); Čo ako zme merkuvali pri oberački, preca sa haluze polámale (Čelovce MK); Čo je aj chudobna, ale je poctiva (Rejdová ROŽ); Ňedam ci, čo skapeš (Studenec LVO); Co hodzjak človek tar (konope), večar už ňebiroval ruki nad hlavu položic (Kokšov-Bakša KOŠ)
6. strsl, čiast. zsl, vsl uvádza účelovú vetu; aby, nech: Tera_sa obracajme, čuo sťihňeme (seno) pokláz do krťín (Dol. Lehota DK); Dau̯ som hu (pílku) Petrovi, čo hu zošramovau̯ (Lúčky RUŽ); Potom ho dajťe do izbi, čo vichladňe (Detva ZVO); Dones kus kvapr, ša bude na tot posúch (Rochovce ROŽ); Utekaj, co ťa nechicá (Kúty SKA); Jedna páľenku merala a druha kolače nośila, co sebe každi vźal (Lipovce PRE); Popaňkaľi me śe dajakomu gazdoj, co nas prijau̯ na noc (M. Zalužice MCH)
7. csl uvádza príslovkové vety účinku al. miery; že, aby, až: Bou̯ takí úski rok, čo bolo málo aj žita a_jačmeňa (Drienovo KRU); Krnáke, to bolo takuo velkuo, čo na to položeu̯ aj meter dreva (Tek. Breznica NB); Meďveť toľko pöu̯, čo sa zduu̯ (Lazany PDZ); A vimiesené musilo bic (cesto) tak, čo ostala čistá ruka (Dl. Pole BYT); Tak zme ho (syna) jakosi vimohľi, čo zostal doma (Podmanín PB); Dul vitor, co ľem še stromi ohiňaľi (Kucany MCH)
F. je to drahé, co neňi možná (Brodské SKA) - nadmieru
8. strsl, zsl uvádza zreteľovú vetu; pokiaľ: Čo som pozoruvau̯ v živoťe, meďveď je inteľigentuo zviera (Lipt. Ján LM); A dáka žena, śo jä vien, to mame poraďila (Kokava n. Rim. RS); Psotní rok, čo ja pamatám, ból trijaosendesátém (Myslenice MOD)
9. strsl, vsl uvádza porovnávacie výrazy; ako: Dostau̯ tú istú chorobu čo jeho mať (Prievidza); Kerí len doma seďeu̯, tag ňemohou̯ ma_takuo zďelaňia čo takí, čo sveta prešieu̯ (Medzibrod BRE); Ja išla na koňovi co chlop (Fintice PRE)
III. čast.
1. csl, zdôraz. i čože (v opyt. al. zvol. vete) vyjadruje popieranie, odmietavý postoj: Čo som sa já nazdala, že buďe takí?! (Tvrdošín TRS); Nuž aľe no, čože ho vihoďím? (Vrbie RUŽ); Čože mu oňi mohľi zaplatiť, keď boľi v núdzi! (Detva ZVO); Čo plácu, žiadnu plácu mu ňedám! (Nováky PDZ); Čo ja viem, š čoho to pochádzalo?! (Podmanín PB); Co ja znam, že jak?! (Sobrance)
F. ba ešťe čo! (Prievidza), ešťeže śo! (Klenovec RS) - v nijakom prípade; ňe tag bulo jag ňeśka, co tam! (Sobrance) - kdežeby!
2. strsl, zsl má uvádzaciu funkciu; či: Čo je uš po šetkom? (Hradec PDZ); A čo si už inšé nevedzela uvarit? (Brestovany TRN)
3. strsl, zsl pobáda na súhlas; pravda, však: Ešťe ťi ňebolo dos, čo? (M. Lehôtka PDZ); Tam je dobre, co? (Brodské SKA)
4. csl zdôrazňuje veľkú mieru; pri 3. st. príd. mien a prísl. navyššiu mieru, najvyššiu hranicu; Múh bolo toľko čo strach (Prievidza); Na draźe teľo śňihu co reti (Ostrovany SAB); Urobiu̯ to čo najľepšie (Priekopa MAR); Dones čo najvác! (Lukáčovce HLO)
5. čiast. strsl, skal zdôrazňuje výraz, pred ktorým stojí: Ja ľen s tejto árendi čo žijem (Detva ZVO); Vi sa hňe_dozvieťe, ďe sa máťe čo obráťiť (Benice MAR); Máme teho co dost (Brodské SKA)
6. v spoj. čo len, čo aj čiast. strsl vyjadruje pripúšťanie; hoci, trebárs: Ag be boli čo lem trocha zmeškali, už be jej ňebolo pomoci (Čelovce MK); Ňiekode statok počúvňe, ko_ca nam zavolá čo aj zobďaleč (Čelovce MK)
7. čiast. strsl v spoj. čo len; vyjadruje obmedzenie; aspoň: Kebi bou̯ viďou̯ na ňebi čo ľen jednu hviezdu! (Prievidza)
8. v spoj. len čo, iba čo strsl vyjadruje výlučnosť: Aľe zaveľa zme mi f kasárňi ňeboľi, iba čo zme sa prezľiekľi (V. Lom MK); Ňiž ván to ňeosoží, ľen čo si škoďíťe zdraviu! (Bojnice PDZ)

co p. čo

čo [čo, čó, č(u)a, ščo, co] zám
1. opyt uvádza otázku, kt. sa pýtame na vec, zviera ap.: čzo gest to? (BAg 1585); czo robjte? (ZVOLEN 1637); čo teba do toho! (KRUPINA 1716) nestaraj sa o to; po čuo pryssly? (BYTČA 1749); czo za porádek na swete sa wedge (MS 1758) aký
2. ukaz v zvolacích vetách vyj. zdôrazňovania: hle, na čo sy wissel! (GŠ 1758) toto sa s tebou stalo!
3. vzťaž pripája vetu predmetovú al. podmetovú (často v súvzťaž. dvojiciach čo - to, to - čo): czo sege, to obdržy (ŽK 1473); aby swedeli, na czem by chtieli ostati (BYTČA 1484) ako sa chcú dohodnúť; ča se nelyczylo, low se wedlo (ŠTÍTNIK 1645); každyj chvace, ščo lem može (PV 18. st)
4. vzťaž neskl uvádza prívlastkovú vetu, ktorý: ta summa, czo gma dati (ŽK 1459); duttie železo czo lepssie (nemajú) odkladaty (CA 1585); dalo se na poslo, čwa pre kaplana chodili (ŠTÍTNIK 1645); počuli strelbu, čuo strielal kapitany ((BYTČA) 1769)
5. vzťaž: ja bich rad nakupil, ale nemam za čuo (MALŽENICE 1621) nemám na to peniaze
6. neurč niečo, dačo: pastyrz platiti ma, gestli czo strati (ŽK 1473); any nykdy nechce co takoweho mluwity (S. ĽUPČA 1603); gestli sa mu čuo stanye, že gu puogdye obžalowaty (KRUPINA 1726)
7. prísl uvádza otázku o príčine, prečo: dussa nema se čo porussena a smrtj bati; co mne po gedneg owcj, wssak mam gesstie dewadesate dewet (KT 1753); čo se gedugess w sebe? (KS 1763)
8. prísl uvádza vedľ. vetu príslovkovú miery: pod przysahu powedel, czo tech penez bylo (ŽK 1501); kapustnye sudy dwa, tak, czo by se wsypalo (do nich) po pultretym luknye (NITRA 1604); kup hrnček a dag zanj čo pitat bude (HK 18. st)
9. prísl uvádza vedľ. vetu dôvodovú: nass chotar odberagu, na czo od pana widieka prosim, abi nam list widan bil (LIPTOV 1644); nemagice se my poddani komu utieci, len ku p. grofovi, na čo prosime laskave vyslyšani (LEDNICE 1760 LP)

čo
I. spoj
A. prir ako súčasť zlož. spoj. (a) čo viac vyj. stupňovací vzťah: neprohledagice na swu rodinu, a co wice neprohledagice na p. boha (L. TRNOVEC 1628)
B. podr uvádza vetu
1. prípustkovú, čo i, hoci: nesmeli sme jiti do našich huščin skrzeva haluzi klešteni, čo sme si juž i stromy v zahradach porubali (ZUBÁK 1760 LP)
2. príslovkovú časovú, kým, dokiaľ: není a nebude, co svet svetem bude, tolko hvezdíček (SS 18. st)
3. prirovnávaciu, ako: stojím co nahý (RL 1571); tesska byla (doska) co centnár (S. ĽUPČA 1613); hwezdy gsau co lampi (KoA 17. st); abi on poradne, co sweči, powolani uradu geho wikonal ((NITRA) 1718) ako sa patrí
4. je súčasťou dvojčl. spoj. tak - čo, kt. vyj. účinkový vzťah, tak - že: lebo ho tak za te ssediny chitime, čuo nebude wediet, gde ge (NECPALY 1749)
5. príčinnú, pretože, keďže: urbarmi nás panstvo nutilo za pokutu, čo sme nechteli kontrakty prijat (SIHELNÉ 1776 LP)
6. prívlastkovú: czo by se wagczo napoly upyeklo, taku chwyly nanho rubaly ((NITRA) 1654)
7. (v komp) je súčasťou dvojčl. spoj čo-to, kt. vyj. porovnávací vzťah: čo ďaleg, to horšie nastava chyr (H. PRÍBELCE 1669 RaT)
II. čast
1. vyj. zľahčovanie, ľahostajnosť: co mne po gedneg owcj, wssak mam gesstie dewadesate dewet (KT 1753)
2. zdôrazňuje platnosť komp a superl príd a prísl: osem lizycz czo nayweczych (s. l. 1564 E); (peniaze) my ma czo skoreg wratit ((BYTČA) 1718-19); z kamenku čzo lepssy, peknegssy a drachssy wibiral (ČACHTICE 1736)
3. je súčasťou dvojčl. spoj. jednem čo, kt. vyj. obmedzenie, iba: nikdy nesmeli do Sucheg doliny choditi, gednem czo pokradme (s. l. 1576 E)

div³
I. vetná prísl nie div, neni div/divu i v otázke čo divu, či (je) div? nemožno sa diviť: neny gest dyw, že czlowek vpadne (STRÁŽNICA 1529); nenj diw, ponewadž oni samy teg nesslechetnosty poddanj gsu (WO 1670); nebylo by djwu, žie by nemely co mlatit (DUBNICA n. V. 1722); dar pekny bila Maria, čo techdj diwu, že ona negmilegssy bila Panu Bohu (KT 1753); minime mirum: ne diw (KS 1763); div; div jestli je čudné, prekvapujúce: mirum ni domi est: dyw, gesly doma neni (KS 1763); mistr Gakomus mluwi: Diw ze czlowek vmre, kdiž ssalwia roste (LR5 18. st)
II. čast vyj. prekvapenie, podivenie; div, div, že (so záporným slovesom) skoro, temer, len-len že: dyw gsy ocžy newydierem (TRENČÍN 1584); konye dyw ot hladu nepomory (SUČANY 1622); wiczudky daval chudobe, div že ludge nepokapaly (JASENICA 1710)
F. pany Keviczka diw nohy neotočzila, pokawad tie penize pozičzaty nedostala (DIVIAKY 1736) veľmi veľa sa nachodila

oč p. čo