jedináčik -a mn. -ovia m. jediné dieťa (bez súrodencov): ostal j.
jedináčik -ka pl. N -kovia m.
jedináčik -ka pl. N -kovia m. ▶ dieťa, ktoré nemá súrodencov, jediné dieťa; jediný syn: starostlivo vychovávaný j.; narodiť sa, vyrastať ako j.; bola jedináčikom; Prvé príznaky precitlivenosti - také typické u jedináčikov - sa u mňa prejavovali od najranejšieho detstva. [M. Hvorecký]; Je rozmaznaný jedináčik, na ktorého sa matka po rozvode upla. [M. Bátorová] ▷ jedináčka -ky -čok ž.: som j.; strata milovanej jedináčky
jedináčik, -a/-čka, mn. č. -ovia/-čkovia m. dieťa, ktoré nemá súrodencov, jediné dieťa (obyč. syn): Ďuro bol majetný jedináčik. (Vaj.) Pri boku jeho stál jedináčik jeho, trasúca sa Žofia. (Kal.); pren. na pahrebe hrnček, jedináčik (Ráz.) jediný
jedináčik i jedináčok m. csl jediné dieťa bez súrodencov: Jedináškovi šicko dovola̋ (Rochovce ROŽ); To je jeďináčik (Martin); Bol jedináček (Svätoplukovo NIT); Ma ľem jedinačka (Žakarovce GEL); Tod jedinačog bul bars plani (Čemerné VRN)