bičík -a m.
1. zdrob. k bič: jazdecký b.
2. biol. vláknitý útvar bunky použ. na pohyb
bičík -ka pl. N -ky m. zdrob.
bič biča pl. N biče m. ▶ nástroj z jedného al. viacerých kožených remienkov pripevnených na rúčku, určený na poháňanie zvierat: dlhý, krátky b.; kožený b.; furmanský, pastiersky b.; údery bičom; šibať, práskať, oháňať sa bičom; pobádať kone bičom; Bič plesne, kone sa splašia a zaerdžia, vyhodia vozvyšok zadkami. [P. Jaroš]; Pehavejší Ervín pretiahne bičom nemilosrdne každého opovážlivca, ktorý zavčasu neodskočí z cesty. [F. Švantner]; hist. Bič boží náčelník kmeňa kočovných Hunov ↗ i fraz.; pren. expr. b. nezamestnanosti ťarcha, bremeno; šikmé biče dažďa, vetra prudké nárazy, šľahnutia; slová, drsné žarty šľahli ako b. zasiahli, ranili na citlivom mieste; Jeho slová sa menili na bič a kdesi vpredu ten bič zasvišťal. [R. Jašík] stali sa pokarhaním, ostrou výčitkou ◘ fraz. jednotka ako bič a) zaslúžená b) napísaná energickými ťahmi; ako keby bičom plesol rýchlo, hneď, v momente; boží bič pohroma, vojna; malý dvor a dlhý bič prísne, tvrdé zaobchádzanie; med/cukor a bič metóda odmeny a trestu (napr. vo výchove); na konci bič plieska rozhodujúci je koniec, výsledok; pracovať pod bičom [niekoho/niečoho] pod tlakom, pod útlakom, v strachu; upliesť na niekoho bič pripraviť niekomu nejakú naliehavú povinnosť (obyč. úmyselne); upliesť na seba bič sám sebe pripraviť nejakú naliehavú povinnosť (obyč. neúmyselne) ▷ zdrob. ↗ bičík; zvel. ↗ bičisko
bičík -ka pl. N -ky m. 1. zdrob. ▶ malý bič: jazdecký, drezúrny b.; b. na psa; Bičíkom šľahá Urbana cez ústa. [F. Hečko] 2. zool. ▶ vláknitý ústroj bičíkovcov, pomocou ktorého sa pohybujú al. ktorý slúži na vháňanie potravy do tela: ochrnutie bičíkov
bič, -a m. povrázok al. remenec pripevnený na bičisko, ktorým sa poháňajú zvieratá: plieskať, šľahať, šibať, práskať, švihať b-om
● ako čo by b-om pleskol rýchlo, v momente; na konci b. plieska (prísl.) na koniec príde rozhodnutie; upliesť b. na seba pripraviť sám pre seba niečo nepríjemné (obyč. s iným úmyslom);
pren. pohroma, nešťastie, trápenie: b. vojny; ľud. b. boží o vojne, pohrome;
bičový príd.: b-é údery, rany;
bičík, -a m.
1. zdrob. malý bič;
2. zool. ústroj, výbežok buniek niektorých nižších živočíchov al. spermií, ktorým sa pohybujú;
3. zastar. sláčik (Hviezd., Tim., Kuk., Ráz.)
bičík p. bič
bičík m. (bíšik) 1. strsl, zsl zdrob. bič: Nešvihaj telo tím bíšikom! (Kameňany REV); Vlk sa šlahav z bičíkom, abi sa vrcev (Brestovany TRN) 2. zvol sláčik na husle al. na basu: Makso cigán tag hrau̯, že aj bičíg dotrhau̯ (St. Hory BB); Starímu Ďurovi pri tej bitki aj bíčig dolámaľi, ľedva bráču ochráňiu̯ (Zvol. Slatina ZVO) 3. myj, trenč, vsl súčasť krosien, palička na upevnenie plátna na návoje krosien: Z bičikem śe robi placenko na krosnach (Dl. Lúka BAR); bičík (Kostolné MYJ, St. Turá NMV) 4. časť konštrukcie vahadlovej studne: bičík (Podhájska VRB) 5. v dvojslovnom názve rastliny: panboškov bičík (Zariečie PCH) - bot. divozel čierny (Verbascum nigrum)
bíšik p. bičík